Traja králi sú stále aktuálni
Vianočné obdobie sa začína prvou adventnou nedeľou a končí sviatkom Troch kráľov. V novodobej histórii sa už nekladie prísny dôraz na dátum 6. januára, kedy sa tento sviatok v katolíckej cirkvi slávi. Ak tento deň "padne" na bežný (pracovný) deň v týždni, vianočné obdobie ukončuje nasledujúca nedeľa.
Ak hovoríme o sviatku "Troch kráľov", tak si automaticky a akosi povrchne pred očami vybavíme tri postavy, mudrcov či kráľov, ktorí navštívili jaskyňu, v ktorej boli jasličky s novorodeným židovským kráľom - malým Ježiškom. Nuž pozrime sa bližšie na toto obdobie....
Evanjelium podľa Matúša je jediné, kde sa záhadní mudrci objavujú. Matúš však nikde nespomína, že by títo muži boli kráľmi a dokonca ani neuvádza ich presný počet. Kde teda vznikla legenda o troch kráľoch?
Na starých maľbách a freskách napočítame kráľov dvoch, troch, štyroch ale aj ôsmich až dvanástich. Číslo tri je pravdepodobne výsledkom tradície, odvodzuje sa od troch darov, ktoré malý Ježiš od nich dostal - zlata, kadidla a myrhy.
Sväté písmo spomína, že mudrci pochádzali z východu, neuvádza však, odkiaľ presne prišli. Všeobecne sa verí, že pochádzali z Perzie, dnešného Iránu. Sú však názory, že môžu pochádzať i z Médie, možno z Chaldejska alebo z Arábie. V pôvodnej verzii Biblie sa totiž nenazývali mudrcami, ale Matúš ich predstavil ako Magi, čo znamená mních, ktorý vyznáva staré perzské náboženstvo zoroastrizmus.
Na maľbách sa často zobrazujú v orientálnych odevoch. Isté však je, že to boli nesmierne vzdelaní muži, ktorí sa zaoberali prírodnými vedami, najmä skúmaním hviezdnej oblohy. Takýto mudrci často pracovali ako radcovia kráľov a tešili sa veľkej úcte. V tej dobe, ak sa stretli osoby s rovnakým spoločenským postavením, tak sa pri stretnutí objali, ak niektorý mal nižšie postavenie, tak pokľakol a vzdával úctu. A v evanjeliu sa hovorí, že sa Ježiškovi prišli pokloniť, teda vzdať mu ako židovskému kráľovi úctu. To ukazuje na to, že mudrci neboli kráľmi. Až neskôr ich história na kráľov povýšila.
V evanjeliu taktiež nenájdeme jedinú zmienku o ich menách. Dnes vieme, že sú pomenovaní Gašpar, Melichar a Baltazár. Tieto mená dostali však až v 6. storočí, iný údaj hovorí, že ich mená pochádzajú až z 12. storočia, kedy ich tak pomenovali na parížskej univerzite. Postupne sa im začali pripisovať rôzne vlastnosti a atribúty. Dnes sa často zobrazujú s odlišnými farbami pleti a v rôznom veku, čo má predstavovať dovtedy tri známe svetadiely: Áziu, Afriku a Európu. Gašpar býva oblečený ako černošský kráľ a zosobňuje mladosť a čiernu Afriku, Melichar predstavuje starca a Európu a Baltazár znázorňuje dospelého muža a Áziu. Ich jednotlivé mená znamenajú: Gašpar ("Majster pokladu"), Melichar ("Môj kráľ je svetlo") a Baltazár ("Ochraňuj jeho život").
Evanjelium nepíše ani to, kedy presne k stretnutiu troch kráľov s Ježiškom došlo. Nielen rok ale ani mesiac či deň. Ak traja králi naozaj putovali z Perzie, do Jeruzalema im táto stovky kilometrov dlhá cesta musela trvať niekoľko mesiacov. Mudrci mohli Ježiška teda skutočne zastihnúť v decembri.
Mudrcov do Judey priviedla záhadná hviezda. Keď prišli do Jeruzalema, stretli sa s jeho vládcom Herodesom, aby zistili, kde nájdu dieťa, nového židovského kráľa, ktorému sa chcú pokloniť. Herodes bol dobre oboznámený s proroctvom, podľa ktorého sa mal v Betleheme narodiť Mesiáš, ktorý oslobodí Židov spod rímskeho príkoria. Na jeho radu sa mudrci vybrali do Betlehema, pričom nasledovali hviezdu, ktorá sa podľa Matúšovho evanjelia zastavila nad miestom Ježišovho narodenia.
Následne dal Herodes povraždiť v Betleheme a v jeho okolí všetkých chlapcov do dvoch rokov veku, pretože sa obával, že novonarodený židovský kráľ zaujme jeho miesto. Svätá rodina však stihla utiecť do Egypta. Stali sa tak novodobými migrantami. Tam prečkali až do Herodesovej smrti a potom sa vrátili do Judey.
Podľa legendy sa mudrci po návrate do svojej vlasti nechali pokrstiť apoštolom Tomášom, čím sa stali prvými pohanmi, ktorí uverili v Boha. Neskôr sa z nich stali biskupi. Zomrieť mali krátko po sebe a miestom ich posledného odpočinku sa mal stať spoločný hrob v Palestíne. Ich ostatky objavila svätá Helena, matka cisára Konštantína, ktorá ich dala dopraviť do dnešného Istanbulu (Carihrad, Konštantinopol). V 5. storočí ich ostatky (relikvie) dostal do daru milánsky biskup a odkiaľ ich ako dar doniesol do Kolína nad Rýnom cisár Fridrich Barbarossa (1155 - 1190) a tu sú dodnes uložené v rakve v katedrále sv. Petra.
O tom, či sú kostrové pozostatky pravé, sa už dlhé roky vedú spory. V roku 2004 ich skúmal archeológ Bob Brier a prišiel na to, že lebky patria naozaj mužom v rôznom veku, tak ako sú traja králi často zobrazovaní.
Z historických záznamov vieme, že Ježiš sa narodil v dobe vlády Herodesa, ktorý zomrel v roku 4 pred naším letopočtom a v čase sčítania obyvateľstva (asi v rokoch 6 a 7 pred n. l.). Tieto dve udalosti ohraničujú aspoň približný interval, no presný dátum narodenia nepoznáme. Ten bol stanovený na 25. decembra až v polovici 4. storočia a tento dátum bol zrejme vybraný aj z toho dôvodu, že v tento deň sa v Ríme oslavoval sviatok Nepremožiteľného slnka.
Kráľovskou hviezdou, ktorú mudrci sledovali na oblohe, zdá sa byť najpravdepodobnejšie trojitá konjunkcia Jupitera a Saturna, keď sa v priebehu jedného roka tieto planéty k sebe priblížili až trikrát, a to 29. mája, 30. septembra a 5. decembra a to v roku 7 pred naším letopočtom. Jupiter bol kráľovskou planétou, hviezdou vládcov a Saturn bol zase hviezdou Židov, ktorý sa spájal s narodením významnej osobnosti. To mohlo viesť astrológov k tomu, že verili, že sa blíži príchod vodcu židovského národa. Keďže išlo o trojitú konjunkciu, proroctvo sa naplnilo trikrát.
Mudrci priniesli tri kráľovské dary. Zlato symbolizuje ako odolný kov večnosť a dokonalosť. Kadidlo symbolizuje smerovanie myšlienok k Bohu tak ako dym z kadidlovej živice. Myrha je liečivá živica z myrhového stromu a symbolizuje veľkú úctu kráľov. V čase narodenia Ježiša bola až sedemkrát drahšia ako zlato!
Katolícka cirkev slávi sviatok Zjavenia Pána - Troch kráľov, ktorý patrí k najstarším kresťanským sviatkom, dňa 6 januára. Na Východe sa slávil už od 3. storočia a na Západe sa slávenie tohto sviatku rozšírilo až v 4. storočí. Ústrednou témou tohto sviatku je udalosť, keď Boh svetlom hviezdy zjavil svojho syna všetkým národom. Veriaci si pripomínajú príchod troch mudrcov z Východu do Betlehema, kde sa prišli pokloniť malému Ježišovi.
V katolíckych kostoloch na Slovensku počas slávnostných omší je zvykom, že kňazi posväcujú trojkráľovú vodu so soľou, kriedu a tymián. V minulosti sa na sviatok Troch kráľov obvykle konala aj tzv. kňazská koleda, pri ktorej kňazi obchádzali domy a požehnávali príbytky. Kropili ich svätenou vodou, okadili kadidlom a veraje dverí označovali iniciálami troch kráľov G+M+B (Gašpar-Melichar-Baltazár).
Táto skratka neoznačuje začiatočné písmená mudrcov, ako sa to všeobecne súdi. V skutočnosti ide o prvé písmená z latinskej vety Christus mansionem benedicat, teda v preklade Nech Kristus žehná tomuto domu. Pôvodne znamienka plus boli kríže, ktoré označovali Najsvätejšiu trojicu, teda Otca, Syna a Ducha svätého. V tomto roku by nadpis nad dverami mal byť v tvare: 20-C+M+B-19
Kým v minulosti si veriaci 6. januára pripomínali aj krst Ježiša v rieke Jordán, od reformy cirkevného kalendára v roku 1969 sa táto udalosť slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. V gréckokatolíckej cirkvi sa ich príchod spomína v rámci sviatku Narodenia Pána. Neoznačujú sa ako králi, ale ako mudrci - mágovia. Pravoslávna cirkev zas 6. januára slávi Vianoce (podľa Juliánskeho kalendára).
Spoločným znakom Vianoc i Troch kráľov sú dary. Obdarovávanie sa na Vianoce nie je starým zvykom. Objavuje sa v 17. storočí, najprv u vysokej šľachty a mešťanov. Bola to symbolika, ktorá pochádzala z Biblie. Na pripomienku narodenia Ježiška, Božieho syna, ktorý je považovaný za dar od Boha pre ľudstvo, si ľudia dávali drobné darčeky. Dnes sú Vianoce najmä o darčekoch. Kedysi však bolo prežívanie Vianoc duchovnejšie. Darčeky boli jednoduché. Väčšinou deti dostávali doma vyrábané darčeky, drevené hračky, mamy ušili bábiky, dominovala ručná práca. Boli to skôr pozornosti alebo potrebné veci, žiadne daromnice.
Traja králi priniesli dary Najvyššiemu. V duchovnom slova zmysle i my, bežní ľudia, by sme mali tak ako traja králi, dať dar Najvyššiemu, vzdať mu úctu svojim správaním, skutkami. Mali by to byť veci, ktoré povznášajú ducha, robia život krajším, príjemnejším. Mali by to byť dary lásky, dary milosrdenstva k blížnemu. A to je pre nás i v tejto dobe živý odkaz diania spred dvoch tisícročí. A pritom je jedno, či som veriaci, agnostik či ateista, pretože konanie dobra je prirodzenosť bytia ľudského rodu.
MUDr. Branislav Brežný