AJ JESEŇ MÁ SVOJE SVIATKY
Začiatok novembra je už tradične obdobím, kedy spomíname na našich zosnulých príbuz- ných a známych. Tieto dni sme povýšili na sviat- ky a prvý november dokonca na štátny sviatok SR. Sviatok Všetkých svätých a Deň pamiatky zosnulých sa slávia na našom území už niekoľ- ko storočí, pričom pôvodné zvyky spojené so sviatkami pamiatky zosnulých pretrvávajú až do dnešných čias.
Korene sviatku Všetkých svätých siahajú do 4. storočia. Vo Východnej cirkvi sa totiž už vtedy slávila spomienka na všetkých tých, ktorí položili svoj život pre vieru. V Západnej Cirkvi sa datuje vznik spomienky na všetkých svätých na začiatok 7. storočia.
V roku 608, dňa 13. mája, sa v Ríme slávila posviacka bývalého pohanského chrámu Pante- ónu, ktorý bol vystavaný v roku 25 pred Kristom za vlády cisára Oktaviána Augusta. Pohania ho zasvätili všetkým bohom. Postupne, ako kres- ťanstvo zapúšťalo korene v Ríme, rúcali sa po- hanské chrámy a oltáre. Jediný Panteón zostal ako posledný. Pápež, sv. Bonifác IV., premenil Panteón na kresťanský chrám. Deň pred spo- mínanou posviackou doviezli na osemnástich nádherne vyzdobených vozoch do tohto chrámu množstvo relikvií svätých mučeníkov a uložili ich do skriniek, ktoré tam boli na tento účel priprave- né. Pápež zasvätil tento chrám Preblahoslave- nej Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Zároveň nariadil, aby sa vo výročný deň tejto po- sviacky konala slávnosť všetkých svätých.
Pápež Gregor III. v roku 731 vystaval v chráme sv. Petra kaplnku ku cti všetkých svä- tých apoštolov, mučeníkov a spravodlivých. Od vtedy sa slávnosť uctievania všetkých svätých slávila v Ríme 1. novembra. Veriaci si tak zača- li pripomínať, že je mnoho svätých, ktorí počas roka nemajú svoj sviatok. O sto rokov neskôr (roku 844) pápež Gregor IV. rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev. Odvtedy sa každo- ročne slávi po celom svete.
V roku 998 Odilo, opát benediktínskeho kláštora vo francúzskom meste Cluny, preniesol pripomínanie si pamiatky zomrelých na deň po sviatku Všetkých svätých. Mnísi večer pred 2.
novembrom zvonili a spievali žalmy za mŕtvych a modlili sa za ich duše. Nasledujúci deň slúži- li zádušné omše. Tento zvyk sa rozšíril do celej západnej cirkvi a pápež Urban VI. nariadil v po- lovici 14. storočia, aby sa v nej pamiatka verných duší slávila ako sviatok. Deň Pamiatky zosnu- lých sa však nenachádza v zákone o sviatkoch a ak nepripadne na sobotu alebo nedeľu, je bež- ným pracovným dňom. V rímskokatolíckej cirkvi sa sviatok nazýva Spomienkou na všetkých ver- ných zosnulých. Jeho obsahom je pripomínanie si všetkých duší v očistci a pomoc týmto dušiam modlitbami a odpustkami, ktoré možno získať v dušičkovom období modlitbou a návštevou kos- tola či cintorína. Odporúča sa sláviť tzv. oktáva, teda po dobu ôsmich dní navštevovať hroby svo- jich blízkych, venovať sa spomienkam na nich a stíšiť sa v modlitbách. V evanjelickej cirkvi a.v. má sviatok názov Pamiatka zosnulých. Veriaci počas neho prichádzajú ku hrobom príbuzných a známych a spomínajú na nich. Kým pre katolí- kov je zapaľovanie sviečok na hroboch znakom nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva. Evanjelici neprikladajú páleniu sviec rovnaký zmysel ako katolíci, ale aj pre väčšinu z nich je zapálenie sviečky ako spomienka na zosnulých súčasťou prežívania tohto sviatočného dňa.
Začiatkom 20. storočia sa hlavne vo vidiec- kom prostredí rozšírila tradícia pálenia sviečok. Vence a kvetinová výzdoba pribudli až oveľa ne- skôr. Na Slovensku sa začali dodržiavať aj určité rituály, napríklad na Orave a Liptove nechávali cez noc z 1. na 2. novembra na stole časť ve- čere, pridali i chlieb a maslo, zámožnejší aj pá- lenku ako jedlo pre "dušičky". Niektorí položili na stôl i nôž, aby si duše mohli z pečiva odkrojiť. Tradovalo sa, že ak by v túto noc zomrelí na sto- le nič nenašli, celý rok by plakali od hladu. Ďal- ším zvykom bolo rozdávanie jedla chudobným s prosbou o ich modlitby za pokoj duše. Najčas- tejšie sa rozdával čerstvo upečený chlieb alebo menšie bochníčky tzv. duše alebo dušičky. Ďal- šou tradíciou bolo pečenie tradičného pečiva - žemlí v tvare hnátov, položených do tvaru kríža, ktoré sa zvykli nazývať aj ako "kosti svätých".
Všetky tieto dni patria medzi spomienkové dni, ktoré sú venované zomrelým. Na Slovensku má úcta k mŕtvym veľmi silnú tradíciu a jej kore- ne nachádzame už v pohanských časoch. Ľu- dia navštevujú cintoríny, na hroby kladú vence, či kvety a pália sviece. Tento zvyk má pôvod v keltskej tradícii - sviatku Samhaim, ktorý sa slá- vil v deň keltského Nového roka, čo pripadalo na 1. november. Kresťanstvo tento obyčaj prebralo a dalo mu nový obsah v podobe Sviatku Všet- kých svätých a následných Dušičiek - Pamiatky zosnulých. Podľa keltskej tradície sa v túto noc prelínajú svety mŕtvych a živých. Kelti zapaľovali oheň, aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, aby sa mohli zohriať a stráviť noc s po- zostalými.
Dnes nadobúda svetlo sviece symbol života. Počas samhainskej noci Kelti pálili figurí- ny ako symbol choroby. Ďalšia legenda hovorí, že v predvečer dušičiek vystupujú duše zomre- tých z očistca. Lampy sa namiesto olejom plnili maslom, aby si ho duše mohli vziať a potrieť ním rany, ktoré v očistci utŕžili. Verilo sa, že s ranným zvonením kostolných zvonov sa duše vracali späť do očistca. Pred vplyvom kresťanstva sa však verilo, že v danú noc mohli duše navštíviť náš svet až na 48 hodín. S dušičkami sa spájajú aj ľudové pranostiky. Jedna z nich hovorí, že ak na Dušičky prší, duše oplakávajú svoje hriechy.
Ostatné roky preniká do našej spoločnosti nový prvok Halloween. Považuje sa za "moder- ný" spôsob oslavovania mŕtvych. U nás sa za- čína "sláviť" niekedy po roku 1989, bol importo- vaný z Ameriky. Dovtedy bol pre nás neznámy. Ľudia začali zdobiť tekvice, organizovať rôzne párty v strašidelných kostýmoch, prípadne sú- kromné večierky plné hororových prekvapení. Hallowen prenikol aj do škôl, kde deti začali zdo- biť tekvice a tiež masky na rôzne zábavné pod- ujatia. Dovtedy cudzie tradície sa začali pre ľudí stávať samozrejmosťou, ktorej často ani dobre nerozumeli. Aj tu zavládol duch komercie.
Pôvod slova "halloween" je odvodené od All Hallows' Even alebo All Hallows' Evening, znamenajúce Predvečer všetkých svätých (31. október). Napriek katolíckemu názvu sa tomuto sviatku pripisuje nekresťanský pôvod. Teórií je viac: niekedy sa dáva do súvislosti s rímskym sviatkom Pomony (bohyne ovocia a semien) či s Parentaliami (sviatkom zosnulých), najčastejšie
však s keltským sviatkom Samhain či Samuin, znamenajúcim koniec leta. Bol to sviatok, kto- rým sa začínali prípravy na prichádzajúce zim- né, a teda aj tmavšie mesiace (sviatkom Beltane zas Kelti slávili príchod jari). Nebola to slávnosť venovaná jednému konkrétnemu božstvu, ale skôr všeobecne všetkým nadprirodzeným silám (vrátane duší zomrelých), ktoré boli, prirodze- ne, neviditeľné, ale v tento deň mala byť hra- nica medzi prirodzenom a nadprirodzenom veľ- mi tenká, až priepustná. Verilo sa, že zo zeme vychádzajú škriatkovia, ktorí môžu ovplyvňovať ľudí. Vtedy sa ľudia prezliekali, aby zmiatli tieto bytosti a v podstate to bol večer plný čarov. Do Spojených štátov sa Halloween dostal s írskymi prisťahovalcami a od 19. storočia sa zmenil na jeho americkú podobu.
Sviatok všetkých svätých a dušičky preží- vame na Slovensku skôr ako intímny rodinný sviatok, preto oslava Halloweenu neprekrýva pravý význam pamiatky na zosnulých. Ľudia rozlišujú privátnu a pracovnú sféru. Sviatky sa čoraz viac slávia v rodinnom kruhu a halloween zostáva stále na inštitucionálnej báze. Dušič- ky a Halloween majú úplne opačný charakter, no keďže trúchlivá povaha pamiatky zosnulých nie je v spoločnosti "sláviteľná", do verejných priestorov sa dostáva skôr moment roztopaše a zábavy spojený práve s Halloweenom. Hallowe- enska zábava či párty trvá nejakých päť-šesť hodín. Potom sa všetko vráti do svojich tradič- ných hodnôt. Veď na Slovensku má rodina stále veľkú prioritu. A aj sviatky na začiatku novembra sú časom, keď sa väčšina ľudí vracia k členom svojej rodiny a spomína na tých, ktorí ju opustili.
Kult tekvíc ovládol Slovensko. Sú uspora- dúvané súťaže vo vyrezávaní tekvíc a robia sa aj ich výstavy. A tak sa vyrezané tekvice u nás objavujú na jeseň nielen pred domami či v ok- nách, ale aj ako výzdoba záhradiek, verejných priestranstiev, obchodov či ilustrácie v letákoch. Ich tradícia má u nás svoj starší pôvod.
Po anglicky sa označujú ako Jack-o'-lantern (alebo Will-o'-the-wisp) a spájajú sa s írskym prí- behom o Jackovi. Ten podľa folklóru prekabátil diabla, ktorého najprv dostal na strom, na ktorý následne vyrezal kríž. S diablom uzavrel doho- du, že Jackovi nikdy nevezme jeho dušu. Jacka však pre jeho skutky nemohli vziať ani do neba, a tak musel naďalej blúdiť po zemi. Aby videl na cestu, diabol mu posmešne hodil nehasnúci uhlík, ktorý si Jack vložil do vydutej repy. Tento príbeh však vznikol až v 19. storočí, a tak si nie sme istí názvoslovím pre dnešnú halloweensku tekvicu (už nie repu ako kedysi).
Zábava na Halloween bola spojená s chodením po domoch, kde si deti pýtali sladkosť alebo podarúnok. Nosili so sebou vydlabané tekvice a v nich mali sviečku, ktorá symbolizo- vala dušu uväznenú v očistci. Najčastejšie bol do tekvice vyrezaný kríž. Dnes sa do tekvíc vy- rezávajú rôzne "strašidelné" tváre, ktoré podľa niektorých reprezentujú folklórne bytosti (impov či goblinov) alebo majú za úlohu odradiť zlých duchov. Zmena v chápaní symbolu nastala v Amerike v 19. storočí.
Domovom tekvíc je Amerika, odkiaľ sa k nám rozšírila. U nás sa už v minulosti, pred 100 až 150-timi rokmi, na juhu Slovenska či v Ra- kúsku, v tomto ročnom období zbierala úroda tekvíc. Tie sa pestovali na semiačka. Vydlaba- né tekvice tak slúžili na "výrobu" svetlonosov. Tak sa u nás hovorilo svietiacim tekviciam. Na svetlonosa sa podľa legiend premenil po smrti človek, ktorý v kostole kradol sviečky alebo si upíjal z omšového vína. Takisto deti, ktoré um- reli a neboli pokrstené.
Keďže sa dni krátili, svetlonosov umiest- ňovali ako svietidlá do domov i za okná domov i na ploty a tak slúžili aj ako verejné osvetlenie. Ja si pamätám, že ako deti sme chodili po Nitre so svetlonosmi, dokonca sme ich brali do sprie- vodu pri oslavách VOSR. Svetlonosy vyzera- li efektne a niektoré boli vyrezávané, dokonca sa robia súťaže a výstavy vyrezávaných tekvíc. Mnohé sú malými umeleckými dielami. Nema- jú však trvalú hodnotu, podľahnú prirodzenému
kolobehu prírody. Tak ako človek... .
Napriek tomu, že na prelome októbra a no-
vembra začína byť pochmúrne, "dušičkovské", počasie a dni sa očividne krátia, majú tieto dni romantický nádych. Cintoríny sa poupratovali a pripravili na tieto sviatky, vyzdobili sa kvetinami, vencami, hroby obložili čečinou. Navečer, keď sa už stmievalo, celé rodiny sa stretávali pri hro- boch svojich blízkych. Prechádzky po sviecami
či kahancami rozžiarených cintorínoch má naj- mä pre deti neopakovateľné čaro. Tiež zvuk šuš- ťania listov pod nohami na chodníku znie inak ako v bežný deň. Spomienky z detstva sú spo- jené najmä na pobyt na cintoríne. Ostatné roky sa stretávame celá rodina a spomíname na ro- dičov, starých rodičov či širšiu rodinu. Spolu na- vštevujeme hroby svojich predkov. Spomíname na nich, rozprávame o nich svojim vnúčatám aby vedeli kde sú a odkiaľ pochádzajú naše korene. I v týchto chvíľach sa prejavuje sila a súdržnosť rodiny.
Na svojich blízkych, ktorí nás predišli do večnosti, by sme nemali spomínať len v tieto dni. Mali by prebývať i naďalej v našich srdciach, mysliach. Veď nebyť ich, ich obetovaniu sa, ne- boli by sme ani my.
Spracoval: Branislav Brežný