AJ VÁM SA ZMENIL ČAS?
Som človek, ktorý sa vekom blíži k sedemdesiatke. Nepýtajte sa ma, čo bolo včera, jednoducho si neviem spomenúť. Čo bolo pred päťdesiatimi rokmi, to si hravo spomeniem. A spomínam na mladosť, na školské roky. Spomínam často a spomínam rád. Teraz nedávno som si spomenul na našu latinčinárku. Volali sme ju Tamara. Na eSVéeŠke v Nitre učila cudzie jazyky. Jej životná púť bola veľmi zaujímavá. Narodila sa v Rakúsko-Uhorsku, v Užhorode. Vysokú školu absolvovala ako občan ČSR na Karlovej univerzite v Prahe. Za Miklósa Horthyho, po rozpade prvej ČSR v 1939 pripadla Zakarpatská Ukrajina a Užhorod Maďarskému kráľovstvu. Po skončení II. svetovej vojny zas Užhorod pripadol ZSSR a v súčasnosti je Užhorod súčasťou Ukrajiny. Pani profesorka hovorila plynule slovensky, česky, rusky, maďarsky. V Nitre žilo veľa národností a vedela s nimi komunikovať v "ich" jazyku. Nás učila latinčinu. Pri výučbe často porovnávala, ako to či ono slovo vyznelo v inom jazyku. Bolo to veľmi zaujímavé, ale v osnovách sa na to vtedy nemyslelo, a museli sme sa "vtesnať do normy". Veľmi rada nám kládla na srdce latinskú vetu, či úslovie: "Tempora mutantur, et nos (cum) in illis - Časy sa menia a my sa meníme v nich (s nimi)". Vtedy sme to nechápali. Teraz je to iné, je to zažité na vlastnej koži. A najmä ostatný rok. Som ako chameleón, veci sa menia tak rýchlo, že sa ani nedajú poriadne registrovať. Menia sa podmienky existencie a menia sa aj ľudia. Čas plynie inak ako doteraz, ako sme boli zvyknutí. A bez toho aby čosi znamenal. Ráno vstať, ísť do práce, potom domov. Pred televízor. Klapka na oči, nepozrieť napravo, naľavo. Šedý, nič nehovoriaci stereotyp. Žijeme virtuálne. Svet okolo nás stráca nielen čas, ale aj rozmery. Len nedávno sme mohli ísť kamkoľvek, teraz nemôžeme ísť nikam. Pravda je však taká, že dosť veľa "ostatných" ľudí nejde nikam nikdy, len z domu do práce. Sloboda pohybu je pre nich len teóriou, nech už je demokracia naokolo v akomkoľvek štádiu. Jediné, čo ich núti k mobilite, je hlad. Hodiny sú dlhé ale týždne sa skracujú, mesiac sa míňa s mesiacom - včera tu boli Vianoce a zajtra bude Veľká noc. Nič medzi tým, nič, na čo by som sa mohol tešiť. Mení sa "kukuč" na svet okolo nás. Zmenila to akási malá molekula ribonukleovej kyseliny, ktorá si hrdo dáva hovoriť corona vírus. Na uliciach stretávam rúškom zamaskované "mátohy" (a nezamaskovaných idiotov, čo nič nechápu alebo sú proti všetkému a všetkým, niekedy mám dojem, že sú aj proti sebe). Často zisťujem, že aj vzdelaní ľudia (učiteľov nevynímajúc) majú vymyté mozgy internetom a nie sú schopní reálnej reflexie tohoto sveta. Je to o to horšie, že z ich úst to znie ako na sto percent overená pravda. Z tohoto marazmu sa vôbec nikam nepohneme, ak nebude medzi naše základné zručnosti patriť: schopnosť podeliť sa (s hocičím - slovom, skutom, matériou...), znalosť historických súvislostí, porozumenie, empatia, súcit a zmysel pre krásno (umenie nevynímajúc). Ak neprestaneme nenávidieť. Ak nebudeme bojovať proti klamstvu, ohlupovaniu, propagande a všeobjímajúcej pandémii korupcie na všetkých úrovniach. Čo je dnes najviac rozšírený ideál slobody a demokracie? Človek, ktorý úspešne a beztrestne ignoruje akékoľvek zákony a zvyklosti a jeho morálnym kompasom je len vlastná moc a bohatstvo. Nebolo by to úžasné, keby sme sa tak mali všetci? Ukradnúť, čo sa dá, podvádzať, klamať, osočovať, urážať, znásilňovať, poštvať spoluobčanov do násilného útoku na zákonodarný zbor... Ako z toho von? Ako sa vrátiť späť k ideálom ľudstva? Myslím si, že uctievanie prírodných a najmä prirodzených spoločenských zákonov je cesta, kedy si uvedomím seba a svoje miesto v priestore a čase. Veď strom nerobí tieň pre seba a ani nedáva ovocie sebe, dáva osoh druhým. Kvet nekvitne pre seba, ale svoju krásu a vôňu vytvára pre druhých. Slnko nesvieti pre seba, ale osvetľuje a teplými lúčmi objíma druhých. Aj človek by nemal byť a žiť len pre seba. Ale pre druhých, pre svoju rodinu, príbuzných a známych, pre kolegov v práci, pre susedov... Svojim bytím by mal skrášľovať svoje okolie, pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Jednoducho byť nápomocným. Byť človek človeku v tom pravom slova zmysle. V tomto kontexte si pomôžem biblickým textom: Ježiš povedal: "Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti." Sú to slová vyrieknuté pred dvoma tisíckami rokov. Aj v dnešnej dobe nám majú čo povedať. Veď aj našim spoločným cieľom vo zväze je nezištná práca pre druhého. Prajem vám, aby táto práca vám naďalej prinášala potešenie a druhým osoh. Prajem vám, aby tieto slová vliali do vás silu prekonávať nástrahy nielen našej eSeMky, ale prinášali aj nádej lepšej budúcnosti v tejto komplikovanej dobe.
MUDr. Branislav Brežný