Biele Vianoce
Biele Vianoce
Realita? Sen alebo túžba? Zrkadlo minulosti? Ako si spomíname na prežívanie svojich Vianoc, keď sme boli malí? Aj vám sa pred očami objavuje biela perina, ktorá prikryla kraj? Na od mrazu vyštípané líca, na vŕzgajúci sneh pod nohami? Na vôňu domova, kde sa Biele Vianoce
Realita? Sen alebo túžba? Zrkadlo minulosti? Ako si spomíname na prežívanie svojich Vianoc, keď sme boli malí? Aj vám sa pred očami objavuje biela perina, ktorá prikryla kraj? Na od mrazu vyštípané líca, na vŕzgajúci sneh pod nohami? Na vôňu domova, kde sa vznášali exoické vône škorice, klinčekov, južného ovocia, punču či hriateho? Je to len spomienka, ktorú odvial čas? Alebo je to niečo, čo z nás robí iných? Nie je to aj nádej, že znova zažijeme to krásne ako kedysi, keď sme boli skutočne malí? Budeme pokračovať v tradíciách a pripravíme to krásne, čo sme prežili, svojim deťom
či vnúčatám?
Vianočné obdobie je obdobie, na ktoré sa tešia malé deti rovnako ako ich starí rodičia. Nezačínajú sa Štedrým dňom, ale podstatne skôr. Už na Katarínu (25. novembra) sa objavuje prvý záchvev sviatočných dní a končia v prvú nedeľu po Troch kráľoch. Čas nás unáša cez Ondreja, Luciu, celý Advent až do trojdňa Narodenia Pána, pokračuje novoročným obdobím. Počas celého obdobia na nás sála pokoj a mier. Tieto dni sú opisované ako čarovné, rozprávkové a zázračné. Ľudia sú zrazu milší, vďačnejší a pokornejší. Nebojím sa toto obdobie roka nazvať ikonickým časom pokoja a pohody, radosti a šťastia. Nepoznám človeka, ktorý by sa na tento sviatok netešil. Už len to ve- domie, že prichádzajú, dokáže samo o sebe mnohým vyčarovať úsmev na tvári, rozžiariť oči a rozohniť srdce.
Vianoce vždy symbolizovali čas oddychu, čas pokoja. Ľudia pracovali tvrdo počas celého roka a sviatky boli konečne časom, kedy si dopriali chvíľku na relax. No nebolo to len o fyzickom oddychu. Prestali myslieť na svoje starosti, nelámali si hlavu nad vecami, ktoré nestihli urobiť v súčasnom roku, ponechali si problémy na budúce časy.
Bol to tiež čas pohody. Žiadne naháňačky, vybavovačky, nakupovanie, či iné stresové aktivity. V dome vládla pohoda. Na všetko bol čas. Času (aspoň my deti) sme mali v tej dobe akosi viac, ako ho máme dnes. A žiaden stres (!), to vôbec... Zvláštne.
Bolo to tiež obdobie zbližovania, časom na rodinu. Úzku či širšiu. Ak v nej niečo "škrípalo", bolo potrebné spory urovnať. Chodilo sa i na spoveď a bolo zvykom požiadať o odpustenie. Úžasná to hygiena duše. Zabudli sme na všetky sváry a nezhody, ktoré sme medzi sebou mali. Nesústredili sme sa na to, čo nás rozdeľovalo, ale na to, čo nás spájalo. V dome vládla neopísateľná atmosféra. Každý chcel prispieť svojim dielom, aby sviatky boli sviatkami. Spoločná práca išla od ruky, nik sa od práce neodťahoval.
Nemám spomienky na prácu, ale na šantenie, na určité uvoľnenie sa, zábavu a hry. Mamky piekli koláče. A my drobizg, povzbudzovaný tatami, ochutnávali sme z každej dobroty. Neraz som počul, - nechaj to!, však na sviatky nič neostane. Boli to nielen klasické kysnuté koláče, ale aj zákusky, ale tých bolo pomenej. Kraľovali makovníky, orechovníky, štedrák, drobné vianočné pečivo. Až neskôr sa k nim pridali punčáky, žĺtkové rezy či krémeše. Samozrejme, nemohol chýbať biskupský chlebík. Nechodilo sa do cukrárne a neobjednávali sa "lodne" zákuskov, v ktorých
bolo aj na 20 či viac druhov. Koláče boli skôr na
zasýtenie, nie na maškrtenie. Svoje čaro mali i ob-
látky. Tie sa piekli s predstihom, na Ondreja. Časť z
nich boli urobené v tvare trubičiek. Tie sa rýchlo lá mali a bolo ich treba zjesť, nič sa nevyhodilo. A na
Štedrý večer ostala z oblátok necelá polovica.
Sviatky boli i časom radosti, šťastia a vďačnosti. Nikdy sme toho nemali veľa, ale tak akurát. Ničím sa neplytvalo a práve preto sme sa dokázali tešiť aj z toho mála. Ba čo len tešiť, o to málo sme sa delili. Boli sme vďační skutočne za všetko. I za veci, ktoré sú teraz možno pre väčšinu ľudí samozrejmosťou.
Tešili sme sa dobrému jedlu, sviatočnému, takému, čo je len raz za rok. A chutným koláčom, zákuskom. Pekne vyzdobenému stromčeku. Celkovej atmosfére okamihu Štedrého večera.
A že sa nás toľko za jeden stôl zmestilo. Mali sme skrátka radosť z maličkostí. To bolo na tom to krásne.
Pri stromčeku sme zažívali aj nádherný pocit spolupatričnosti a lásky v rodine. To, že sa máme radi, to sme si síce ukazovali počas celého dňa, no najviac sme si to ukázali za pomoci darčekov, pozorností. Darčeky sa nedávali tak, ako sa dávajú dnes. Veľkolepé. A drahé. Najdrahšie darčeky boli tie, čo sme pre blízkych vyrobili my, deti. Najčastejšie sme pod stromčekom našli potrebné veci, ktoré by sa aj tak kúpili. Ponožky, rukavice, čiapky či svetre. Hriali nás o to viac, že boli podarúnkom od mamy a tata. Veď aj takýto darček je prejavom rodičovskej lásky. Moja mamka spomínala, že keď nenájdem Vianoce vo svojom srdci, určite ich nenájdem pod stromčekom.
Na Božie narodenie bol veľký sviatok. Oddychovalo sa, rozprávalo sa, a samozrejme, pokračovalo v hodovaní. Ale na Štefana to už začal čas zábavy. Nielen pre dospelých, ale aj pre nás, deti. Zažili sme kopec radosti, veselosti. Rok, čo rok. Sviatky, čo sviatky. Ak bol sneh, tak sme sa chodili sánkovať, guľovať, korčuľovať, stavali sme snehuliakov. Bolato akási neviazaná zábava nás, detí. Tá trvala až do nástupu do školy. Vtedy sa chodilo od 3. januára.
To, že si spájame Vianoce so snehom má zrejme dlhšiu tradíciu. Na sviatky sa posielali pohľadnice. Na nich bola krajina zasypaná snehom. U nás to boli obrázky českého maliara Ladu, alebo fotografie zasnežených hôr. Aj z Ameriky prichádzali priania príjemných sviatkov a na pohľadniciach bol Santa Klaus na saniach a snehu. Okrem toho, naša pamäť si za- pamätá, čo je jej príjemné. Zapamätá si sneh. Ale do reality nás vráti štatistika bielych Vianoc. Tých bolo podstatne menej.
Vianoce sú aj čas tradícií. Každá rodina si ctila tie svoje. Počas celého Štedrého dňa sa držal pôst. Najmä mäsový. Hladový stihli snáď iba dospelí. Pamätám si, že mi rodičia sľúbili, že keď nebudem celý deň nič jesť, uvidím večer zlaté prasa, tááákééé veľkééé! No neuvidel som ho. Od vtedy som potajme navštevoval špajzu. Pred večerou sa mamka s nami pomodlila a ďakovala za dary jedla na stole. Každé jedlo malo symboliku. Myslím, že na mňa najviac zapôsobilo krájanie jabĺčka a rozdeľovanie mesiačikov mandarínky. Keď stred jabĺčka mal peknú hviezdičku, znamenalo to, že budeme budúci rok zdraví. Mesiačiky mandarínky znamenali, že sa za rok všetci stretneme pri štedrovečernom stole. Pri tom sme spomínali, čo sme v uplynulom roku prežili, spomenuli sme si na našich blízkych, ktorí nie sú s nami za stolom a tiež na tých, ktorí nás predbehli pri ceste na večnosť. I takto sme udržiavali a doteraz udržiavame pevné putá v rodine.
Vianoce však pre mnohých trvajú len jeden deň. Len ten deň, počas ktorého sa od rána snažia dohnať to, čo nestihli počas predchádzajúcich dní. Doupratovať, dovariť, dopiecť,... A potom si na chvíľu sadnúť k štedrovečernému stolu a rozbaliť darčeky. A deň je za nami. Kvôli stresu z nákupov a množstvu ľudí tlačiacich sa v obchodoch, kvôli nekonečnému upratovaniu a túžbe po dokonalých, niekedy až gýčových Vianociach, ľudia často zabúdajú na to, o čom tie skutočné Vianoce sú. Často je to bláznovstvo v strede zimy, tajomstvá, objatia a nečakané alebo nechcené návštevy. Je to návrat do dôb jaskýň: iba jedlo, oheň a rodina.
Vianoce majú byť o ľuďoch. Vždy to o nich bolo. Len sme na to v poslednej dobe akosi pozabudli. Bolo to o rodine, bolo to o blízkych. Mali by byť aj o vyjadrení vďačnosti, že sa títo ľudia v našich životoch nachádzajú, že sú ich súčasťou. Pretože nie sú samozrejmosťou. Nemusia tu byť stále. Preto by sme mali i naďalej vítať každú chvíľu, ktorú s nimi môžeme stráviť. Mali by sme sa snažiť o to, aby sme sa na Vianoce zišli ako rodina. A nemyslím tým len tú pokrvnú. Myslím tým všetkých, ktorí sú nám blízki. Všetkých, ktorí pre nás znamenajú viac. Ak sa nám to nepodarí osobne, venujme im aspoň spomienkou, SMS-ku či pošlime pohľadnicu.
Mnohí z nás po večeri vychádzajú do ulíc. Stretávajú sa so známymi, rodinou a porozprávajú sa, prajú si príjemné prežitie sviatkov. A poniektorí majú v rukách i lampáše a za ich svetla idú na Polnočnú. A zakaždým je to neopísateľný zážitok a nezabudnuteľné chvíle. Treba to skúsiť, vrelo odporúčam.
O tom, či Vianoce stratili svoje čaro alebo nie, môžeme diskutovať do nekonečna, no isté je, že sa zmenili. Avšak, treba si uvedomiť, že to, aké budú tie tohtoročné, to záleží najmä od nás. Zmenili sa spoločenské podmienky modifikované epidemickou situáciou. Koronvírus zmenil mnohé a zmenil predovšetkým medziľudské vzťahy. Zdá sa, že aj zmenil možnosť komunitného slávenia sviatkov. Aspoň pre tento rok.
Sviatky budeme mať presne také, akými si ich sami spravíme. Preto namiesto zbytočného moralizovania by sme radšej mohli zamerať všetku svoju energiu na to, aby si si ich spravil presne také, po akých túžime.
Spomínam na slová, ktoré povedal Fabio Volo: "Sú chvíle, kedy život ti daruje momenty nečakanej krásy." A o tie momenty ide. Aby tie momenty boli povznášajúce. Aby sviatky boli skutočnými sviatkami.
Milí priatelia. Lásky, šťastia hodiny, v kruhu svo- jej rodiny, užite si spoločné, krásne sviatky Vianočné a nech dlho prevláda novoročná nálada.
Váš Branislav Brežný
exoické vône škorice, klinčekov, južného ovocia, punču či hriateho? Je to len spomienka, ktorú odvial čas? Alebo je to niečo, čo z nás robí iných? Nie je to aj nádej, že znova zažijeme to krásne ako kedysi, keď sme boli skutočne malí? Budeme pokračovať v tradíciách a pripravíme to krásne, čo sme prežili, svojim deťom
či vnúčatám?
Vianočné obdobie je obdobie, na ktoré sa tešia malé deti rovnako ako ich starí rodičia. Nezačínajú sa Štedrým dňom, ale podstatne skôr. Už na Katarínu (25. novembra) sa objavuje prvý záchvev sviatočných dní a končia v prvú nedeľu po Troch kráľoch. Čas nás unáša cez Ondreja, Luciu, celý Advent až do trojdňa Narodenia Pána, pokračuje novoročným obdobím. Počas celého obdobia na nás sála pokoj a mier. Tieto dni sú opisované ako čarovné, rozprávkové a zázračné. Ľudia sú zrazu milší, vďačnejší a pokornejší. Nebojím sa toto obdobie roka nazvať ikonickým časom pokoja a pohody, radosti a šťastia. Nepoznám človeka, ktorý by sa na tento sviatok netešil. Už len to ve- domie, že prichádzajú, dokáže samo o sebe mnohým vyčarovať úsmev na tvári, rozžiariť oči a rozohniť srdce.
Vianoce vždy symbolizovali čas oddychu, čas pokoja. Ľudia pracovali tvrdo počas celého roka a sviatky boli konečne časom, kedy si dopriali chvíľku na relax. No nebolo to len o fyzickom oddychu. Prestali myslieť na svoje starosti, nelámali si hlavu nad vecami, ktoré nestihli urobiť v súčasnom roku, ponechali si problémy na budúce časy.
Bol to tiež čas pohody. Žiadne naháňačky, vybavovačky, nakupovanie, či iné stresové aktivity. V dome vládla pohoda. Na všetko bol čas. Času (aspoň my deti) sme mali v tej dobe akosi viac, ako ho máme dnes. A žiaden stres (!), to vôbec... Zvláštne.
Bolo to tiež obdobie zbližovania, časom na rodinu. Úzku či širšiu. Ak v nej niečo "škrípalo", bolo potrebné spory urovnať. Chodilo sa i na spoveď a bolo zvykom požiadať o odpustenie. Úžasná to hygiena duše. Zabudli sme na všetky sváry a nezhody, ktoré sme medzi sebou mali. Nesústredili sme sa na to, čo nás rozdeľovalo, ale na to, čo nás spájalo. V dome vládla neopísateľná atmosféra. Každý chcel prispieť svojim dielom, aby sviatky boli sviatkami. Spoločná práca išla od ruky, nik sa od práce neodťahoval.
Nemám spomienky na prácu, ale na šantenie, na určité uvoľnenie sa, zábavu a hry. Mamky piekli koláče. A my drobizg, povzbudzovaný tatami, ochutnávali sme z každej dobroty. Neraz som počul, - nechaj to!, však na sviatky nič neostane. Boli to nielen klasické kysnuté koláče, ale aj zákusky, ale tých bolo pomenej. Kraľovali makovníky, orechovníky, štedrák, drobné vianočné pečivo. Až neskôr sa k nim pridali punčáky, žĺtkové rezy či krémeše. Samozrejme, nemohol chýbať biskupský chlebík. Nechodilo sa do cukrárne a neobjednávali sa "lodne" zákuskov, v ktorých
bolo aj na 20 či viac druhov. Koláče boli skôr na
zasýtenie, nie na maškrtenie. Svoje čaro mali i ob-
látky. Tie sa piekli s predstihom, na Ondreja. Časť z
nich boli urobené v tvare trubičiek. Tie sa rýchlo lá mali a bolo ich treba zjesť, nič sa nevyhodilo. A na
Štedrý večer ostala z oblátok necelá polovica.
Sviatky boli i časom radosti, šťastia a vďačnosti. Nikdy sme toho nemali veľa, ale tak akurát. Ničím sa neplytvalo a práve preto sme sa dokázali tešiť aj z toho mála. Ba čo len tešiť, o to málo sme sa delili. Boli sme vďační skutočne za všetko. I za veci, ktoré sú teraz možno pre väčšinu ľudí samozrejmosťou.
Tešili sme sa dobrému jedlu, sviatočnému, takému, čo je len raz za rok. A chutným koláčom, zákuskom. Pekne vyzdobenému stromčeku. Celkovej atmosfére okamihu Štedrého večera.
A že sa nás toľko za jeden stôl zmestilo. Mali sme skrátka radosť z maličkostí. To bolo na tom to krásne.
Pri stromčeku sme zažívali aj nádherný pocit spolupatričnosti a lásky v rodine. To, že sa máme radi, to sme si síce ukazovali počas celého dňa, no najviac sme si to ukázali za pomoci darčekov, pozorností. Darčeky sa nedávali tak, ako sa dávajú dnes. Veľkolepé. A drahé. Najdrahšie darčeky boli tie, čo sme pre blízkych vyrobili my, deti. Najčastejšie sme pod stromčekom našli potrebné veci, ktoré by sa aj tak kúpili. Ponožky, rukavice, čiapky či svetre. Hriali nás o to viac, že boli podarúnkom od mamy a tata. Veď aj takýto darček je prejavom rodičovskej lásky. Moja mamka spomínala, že keď nenájdem Vianoce vo svojom srdci, určite ich nenájdem pod stromčekom.
Na Božie narodenie bol veľký sviatok. Oddychovalo sa, rozprávalo sa, a samozrejme, pokračovalo v hodovaní. Ale na Štefana to už začal čas zábavy. Nielen pre dospelých, ale aj pre nás, deti. Zažili sme kopec radosti, veselosti. Rok, čo rok. Sviatky, čo sviatky. Ak bol sneh, tak sme sa chodili sánkovať, guľovať, korčuľovať, stavali sme snehuliakov. Bolato akási neviazaná zábava nás, detí. Tá trvala až do nástupu do školy. Vtedy sa chodilo od 3. januára.
To, že si spájame Vianoce so snehom má zrejme dlhšiu tradíciu. Na sviatky sa posielali pohľadnice. Na nich bola krajina zasypaná snehom. U nás to boli obrázky českého maliara Ladu, alebo fotografie zasnežených hôr. Aj z Ameriky prichádzali priania príjemných sviatkov a na pohľadniciach bol Santa Klaus na saniach a snehu. Okrem toho, naša pamäť si za- pamätá, čo je jej príjemné. Zapamätá si sneh. Ale do reality nás vráti štatistika bielych Vianoc. Tých bolo podstatne menej.
Vianoce sú aj čas tradícií. Každá rodina si ctila tie svoje. Počas celého Štedrého dňa sa držal pôst. Najmä mäsový. Hladový stihli snáď iba dospelí. Pamätám si, že mi rodičia sľúbili, že keď nebudem celý deň nič jesť, uvidím večer zlaté prasa, tááákééé veľkééé! No neuvidel som ho. Od vtedy som potajme navštevoval špajzu. Pred večerou sa mamka s nami pomodlila a ďakovala za dary jedla na stole. Každé jedlo malo symboliku. Myslím, že na mňa najviac zapôsobilo krájanie jabĺčka a rozdeľovanie mesiačikov mandarínky. Keď stred jabĺčka mal peknú hviezdičku, znamenalo to, že budeme budúci rok zdraví. Mesiačiky mandarínky znamenali, že sa za rok všetci stretneme pri štedrovečernom stole. Pri tom sme spomínali, čo sme v uplynulom roku prežili, spomenuli sme si na našich blízkych, ktorí nie sú s nami za stolom a tiež na tých, ktorí nás predbehli pri ceste na večnosť. I takto sme udržiavali a doteraz udržiavame pevné putá v rodine.
Vianoce však pre mnohých trvajú len jeden deň. Len ten deň, počas ktorého sa od rána snažia dohnať to, čo nestihli počas predchádzajúcich dní. Doupratovať, dovariť, dopiecť,... A potom si na chvíľu sadnúť k štedrovečernému stolu a rozbaliť darčeky. A deň je za nami. Kvôli stresu z nákupov a množstvu ľudí tlačiacich sa v obchodoch, kvôli nekonečnému upratovaniu a túžbe po dokonalých, niekedy až gýčových Vianociach, ľudia často zabúdajú na to, o čom tie skutočné Vianoce sú. Často je to bláznovstvo v strede zimy, tajomstvá, objatia a nečakané alebo nechcené návštevy. Je to návrat do dôb jaskýň: iba jedlo, oheň a rodina.
Vianoce majú byť o ľuďoch. Vždy to o nich bolo. Len sme na to v poslednej dobe akosi pozabudli. Bolo to o rodine, bolo to o blízkych. Mali by byť aj o vyjadrení vďačnosti, že sa títo ľudia v našich životoch nachádzajú, že sú ich súčasťou. Pretože nie sú samozrejmosťou. Nemusia tu byť stále. Preto by sme mali i naďalej vítať každú chvíľu, ktorú s nimi môžeme stráviť. Mali by sme sa snažiť o to, aby sme sa na Vianoce zišli ako rodina. A nemyslím tým len tú pokrvnú. Myslím tým všetkých, ktorí sú nám blízki. Všetkých, ktorí pre nás znamenajú viac. Ak sa nám to nepodarí osobne, venujme im aspoň spomienkou, SMS-ku či pošlime pohľadnicu.
Mnohí z nás po večeri vychádzajú do ulíc. Stretávajú sa so známymi, rodinou a porozprávajú sa, prajú si príjemné prežitie sviatkov. A poniektorí majú v rukách i lampáše a za ich svetla idú na Polnočnú. A zakaždým je to neopísateľný zážitok a nezabudnuteľné chvíle. Treba to skúsiť, vrelo odporúčam.
O tom, či Vianoce stratili svoje čaro alebo nie, môžeme diskutovať do nekonečna, no isté je, že sa zmenili. Avšak, treba si uvedomiť, že to, aké budú tie tohtoročné, to záleží najmä od nás. Zmenili sa spoločenské podmienky modifikované epidemickou situáciou. Koronvírus zmenil mnohé a zmenil predovšetkým medziľudské vzťahy. Zdá sa, že aj zmenil možnosť komunitného slávenia sviatkov. Aspoň pre tento rok.
Sviatky budeme mať presne také, akými si ich sami spravíme. Preto namiesto zbytočného moralizovania by sme radšej mohli zamerať všetku svoju energiu na to, aby si si ich spravil presne také, po akých túžime.
Spomínam na slová, ktoré povedal Fabio Volo: "Sú chvíle, kedy život ti daruje momenty nečakanej krásy." A o tie momenty ide. Aby tie momenty boli povznášajúce. Aby sviatky boli skutočnými sviatkami.
Milí priatelia. Lásky, šťastia hodiny, v kruhu svo- jej rodiny, užite si spoločné, krásne sviatky Vianočné a nech dlho prevláda novoročná nálada.
Váš Branislav Brežný