DALA SOM SA NA TO
Neviem ako vy, ale ja sa z tohto pochmúrneho jesenného počasia asi zbláznim. A to ani nehovo- rím o tej nálade, čo panuje momentálne medzi ľuďmi. Korona, korona... . Niektorí sú radi, schvaľujú postupy, ktoré vláda prijíma, iní sa nevedia vyjadriť bez expresívnych slov. Ľudia bývajú podráždení a nepríjemní jeden na druhého, ak sa nezhodnú v názoroch. Poviem vám, nie je to sranda, nie je to "chrípôčka" ako niektorí prezentujú, ale každý má právo na svoj názor. Škoda len, že názory niekto- rých ľudí neprospievajú tým ovplyvniteľnejším.
Ja som sa piatok 16. 10. dozvedela "úžasnú správu", keď mi môj priateľ Mário napísal správu, že je pozitívny. Srdce mi začalo biť ako splašené. Ten pocit strachu, čo som v tom momente cítila, a tie myšlienky čo mi behali hlavou... . Nechala som všetko v robote tak, pretože som už nedokázala rozmýšľať nad nejakými číslami, vypla počítač a utekala som do Žiliny na antigénový test do ORL ambulancie, ktorý sa nám v rýchlosti podarilo vybaviť. NEGATÍVNA! Ale karanténa musí byť, keďže sme s Máriom 24/7 nonstop spolu. Ten mal ľahší priebeh ochorenia, kašeľ a nádcha, možno preto, že je mladý, že je športovec..., neviem, ale som vďačná, že to nebolo nič horšie ako v niektorých iných prípadoch.
Takže 10 dní doma a 2 kg navyše, no čo viete robiť, keď ani počasie nie je nič moc. Ešteže máme rodinný dom s obrovskou záhradou, a keď bolo to počasie aké také, oberali sme jablká, uskladňovali ich, sušili, zavárali a niečo išlo aj do sudov, aby sme cez zimu mali čo do čaju. Takisto sme celé okolie domu a záhradu pripravili na zimu. Bývame spolu s mojimi rodičmi, tým pádom aj oni boli s nami v karanténe. Mamina každý deň vyvárala dobroty, ja som sem-tam niečo upiekla, takže sa tým dvom kilám ani nečudujem. Ešteže tá karanténa netrvala dlhšie! Môj šéf je našťastie ukážkový a veľmi chá- pavý, tak ako chápe moje časté návštevy lekárov či PNky, pochopil aj túto situáciu a ja som mala teda týždeň voľna, aj keď som stále bola v strachu, či náhodou nie som aj ja pozitívna.
Iróniou je, že voľno na tento týždeň som mala naplánované dlhšie, pretože sme mali ísť spolu s kamarátmi z klubu na rekondičný pobyt do kúpeľov v Turčianskych Tepliciach. Tak či tak sme ich ale už mali zrušené, respektíve presunuté na ďalší rok, kvôli opatreniam, a tak trochu aj strachu o svoje zdravie. 10 dní karantény ubehlo ako voda. Absolvovala som ešte jeden PCR test, aby som si bola istá, či je všetko v poriadku, a chválabohu opäť negatívny. Sranda, keďže som trávila s Máriom celé dni. Očividne nebol prenášačom.
Počas týchto dní som započula v TV a čítala v novinách, že hľadajú dobrovoľníkov na celoplošné testovanie. Napriek obavám, keďže som eSeMkárka, a tým pádom riziková skupina, som sa roz- hodla, že sa na to dám. Neviem prečo, niežeby som rada riskovala, ale mala som taký pocit, pomôcť, keď môžem.
A tak som v piatok aj s kamarátkou Veri prišla do kultúrneho domu u nás v Papradne na testy, kto- ré nám robili deň dopredu. Tiež nám vysvetlili, ako bude všetko prebiehať a čo budeme vlastne robiť. Cítila som trochu strach, lebo všetko mi prišlo také vážne a dôležité. Výsledky testov opäť negatívne.
V sobotu ráno o 5.30 sme sa stretli s Veri a dali si v aute provizórny piknik (chlebíčky a kávičku), čo sme si pripravili. A išlo sa na vec. Poobliekať mundúry, nasadiť respirátory a rúška, rukavice,... . Len to bola námaha. Ak dobre rátam, bolo nás 15 (4 administratívne pracovníčky, 7 zdravotníkov, 2 poli- cajti a 2 vojaci). Každý z nás mal svoje úlohy. Policajti sa starali o ľudí, ktorí prichádzali na testy. My, administratíva, sme zapisovali potrebné údaje s certifikátmi a posielali ľudí ďalej na odberné miesto, kde im zdravotníci urobili ster a vyhodnocovali testy. Vojaci sa starali o všetko ostatné a dohliadali na celkový priebeh. Nechcem sa chváliť, ale naozaj sme boli zohratí tím. Išlo nám to ako po masle. Nikto sa nesťažoval, že dlho čakal, a to má Papradno dosť obyvateľov + ľudia, ktorí prišli z iných miest a obcí. Prvý deň bol doslova masaker cca 1000 ľudí. Najhoršie bolo, že sme nemohli ísť ani na WC či napiť sa, aby sme boli sterilní a neznečisťovali si tie naše "skafandre." Mali sme dve pauzy na obed a večeru. O jedlo sa starali ľudia z M-baru, ktorí majú reštauráciu priamo v kultúrnom dome, kde prebie-halo aj testovanie. Tiež rozvážali stravu pre testovacie tímy aj do vedľajších dedín. A jedlo? Ako vždy fantastické. Ešte aj dezert sme dostali! Niečo by o tom vedeli povedať aj naši ľudia z klubu, s ktorými sme tu boli v minulosti na "športový deň s pečenými kolenami". Bohužiaľ tento rok nám takýto deň už asi nevyjde. Ale späť k testovaniu. Počas pauzy sme teda každý utekali na WC, napiť sa, ale nie veľa, aby sme to udržali, najesť sa a znova obliecť nové, čisté mundúry. Po prvom dni som bola KO. Prišla som domov, napustila vaňu, vydrhla celé telo a išla spať. Nedeľa bola presne o tom istom, až na to, že na testy prišlo minimálne o polovicu menej ľudí ako deň predtým. Miestami mi išlo hlavou, či to bol dobrý nápad sa na to dať, ale ten pocit, čo som mala v nedeľu večer na duši, bol na nezaplatenie. Čisté zadosťučinenie a dobrý pocit zo seba samej.
Na záver, aj keď mi chcel dať pán doktor "po ušiach" som rada, že som sa na to dala, a klobúk dole pred ľuďmi, čo to robia denno-denne. Človek si ani neuvedomuje akým nebezpečným situáciám sa vystavujú, a čo všetko pre nás robia, až kým si to nevyskúša na vlastnej koži... ĎAKUJEM! Moje uši budú potrebovať asi plastiku po víkende, lebo tie respirátory a rúška robia svoje. Ešte teraz mám občas pocit, že ich mám na tvári. Tento víkend idem znova, keďže sme mali u nás, severnejšie časti Slovenska, väčšie percento pozitívnych, testovanie sa opakuje.
Želám všetkým veľa zdravia, netreba to brať na ľahkú váhu a myslieť ako na seba aj na ostatných okolo nás. Byť ohľaduplný, opatrný a rozumný v tejto neľahkej dobe. Dúfam, že ďalší rok sa bude niesť v pozitívnejšom duchu.
Barbora