Deň zamilovaných - novoobjavený sviatok?
Dňa 14. februára je sviatok sv. Valentína. Je to deň, ktorí slávia zamilovaní temer po celom svete. Tento deň sa do nášho povedomia, predovšetkým nás starších (mám 67 rokov), dostal len nedávno. Má to viacero dôvodov.
Spoločnosť, v ktorej žijeme, sa vyvíjala. Sviatky určovali najmä tradície, dedičstvo po našich predkoch, vyplývajúce z náboženského života alebo boli viazané na rôzne ročné obdobia a nimi sa zas riadili agrotechnické termíny. Nová doba po druhej svetovej vojne mnohým, najmä tradíciám vyplývajúcim z náboženského života predstavujúce tmárstvo, nepriala. Tieto sviatočné dni, v minulosti plné duchovna, ustupovali do úzadia alebo sa prezentovali občiansky.
Takýmto príkladom sú Vianoce, ktoré sa postupne premieňali na komerčnú záležitosť, čo badáme ešte v tejto dobe. Tiež v decembri sme "vygumovali" Mikuláša a slávili sme príchod Deda Mráza. Darčeky zabezpečovalo ROH (Revolučné odborové hnutie). Spravidla ich deti dostávali od každého zamestnávateľa až do dovŕšenia desiateho roku veku. Samozrejme, aj Mikuláš priniesol darček. A deťúrence už mali v hlavičkách miš-maš. Deň matiek sme vymenili za MDŽ (Medzinárodný deň žien). Tu sme vyzdvihovali boj žien, robotníčok, za svoje práva. Že tento sviatok slávili najmä muži, už bolo menej príjemným zistením. Zabudlo sa na krásne poslanie ženy byť matkou, na poslanie udržiavania ľudského rodu, na poslanie dávať lásku deťom, ktoré sú najväčším pokladom. Že existuje i Deň otcov, to sa v našej spoločnosti už vôbec nenosí. Škoda. Mnohým mužom by bolo treba pripomenúť ich biologické poslanie, nezastupiteľné poslanie chrániť rodinu, zabezpečiť pre rodinu bývanie a hmotné statky, aby rodina netrpela slotu.
A deň zamilovaných? Ten sa u nás neslávil. Iba ostatnú dobu sa snažíme uviesť ho do života. Uvedomiť si, že aj on má svoje miesto v rodine a v spoločnosti. Hovorí o jednom z najkrajších citov ľudstva. O láske medzi ľuďmi a to v akomkoľvek veku života. Láska v mladosti je iná, ako tá vo vyzretom manželskom vzťahu. Ale je tu a treba ju pestovať. Veď každý z nás potrebuje k životu prejavy lásky a priateľstva v podobe bozkov či objatí alebo pohladení. Prečo teda aspoň jeden deň v roku neprežívať lásku ešte intenzívnejšie?
Kto bol sv. Valentín? Valentinus bol rímsky kresťanský kňaz, biskup a lekár žijúci v Ríme za vlády cisára Marka Aurélia Klaudia, ktorý býva zobrazovaný s kalichom v ľavej ruke a s mečom v pravej. Vidieť ho môžeme aj v oblečení biskupa, ktorý uzdravuje chlapca z padúcnice. Je tiež patrónom cestujúcich, včelárov a mládeže. Za vlády cisára Klaudia boli kresťania kruto prenasledovaní a dokonca zakázal ženiť sa vojakom, pretože mal dojem, že ženatí muži nepodávajú tak dobré výkony na bojisku, ako slobodní vojaci. Sv. Valentín, napriek prísnemu zákazu, tajne sobášil vojakov, za čo bol uväznený a odsúdený na smrť.
Pred svojou popravou vraj Valentinus stihol prinavrátiť zrak a sluch postihnutej dcére svojho žalárnika a podľa novšej legendy sa kňaz a dievča do seba zamilovali. Traduje sa, že poslal deve pred smrťou lístok s nápisom "Od Tvojho Valentína".
Sviatok sv. Valentína sa začal oficiálne sláviť v katolíckej cirkvi oveľa neskôr, zaviedol ho pápež Gelasius I. až 14. februára roku 496. A z dejín Ríma a kresťanstva vieme, že pohanské sviatky sa nahrádzali novodobými cirkevnými sviatkami. Sviatok Lupercalia - luperkálie sa v Ríme oslavovali 15. februára, oslavovala sa vlčica, ktorá odchovala bájnych zakladateľov mesta Romula a Rema. V tomto čase sa slávili v celej ríši aj dni bohyne plodnosti, zvanej Juno, ktoré boli spájané s rituálnymi očistami od zla a s oslavou ženskej plodnosti pred začiatkom nového roka, ktorý v starom Ríme začínal v marci. Tieto oslavy často prerastali do neviazaných a vášnivých orgií, preto ich zakázal cisár Augustus a aj pápež Gelásius v roku 494. Atak cirkev zmenila luperkálie tak, že sv. Valentínovi, ktorý mal sviatok deň predtým, zverila do ochrany snúbencov a zamilovaných.
Valentínske pozdravy si začali ľudia posielať až neskôr. Prvú "valentínku" vraj poslal v 15. storočí z londýnskeho väzenia svojej manželke orleánsky vojvoda Charles. Ich tradícia sa rozšírila najviac v 19. storočí, kedy sa svätovalentínske pozdravy začali vyrábať hromadne.
Žiaľ, sviatok zamilovaných k nám začal prenikať v 90. rokoch minulého storočia vo svojej najkontroverznejšej a agresívnej podobe, a to komercionalizáciou. Trh na nás všetkých tlačí bohatú ponuku valentínskeho "všeličoho". Nie každý dokáže v pokoji zvládnuť pulty plné plyšových hračiek červenej farby, srdiečok a sladkostí vo valentínskych baleniach. Preto sa u ľudí prejavujú aj rôzne extrémy: buď sa zo sviatku idú nadšením zblázniť alebo ho úplne ignorujú, poukazujúc na to, že je to Americký a nie Európsky sviatok, hoci ju s ňou neviaže žiadne historické puto.
Najkrajší a najjednoduchší darček pre svoju lásku je červená ruža. A tá sa stala symbolom sviatku svätého Valentína. Ňou vyjadríme i tie najtajnejšie city, pripomenieme si krásu a hodnotu toho sebe najbližšieho človeka. Škoda, že sviatok sv. Valentína nie je každý deň. Nemali by sme si lásku pripomínať, ale každodenne ju žiť. Láskyplné vzájomné objatie je viac ako slová, ktoré často bývajú falošné.
Zdá sa, že žijeme pre seba (!) a nie pre toho druhého. Ak viem, že som z lásky a pre lásku, tak sa to stane mojím životným štýlom. Pravá láska je to, čo dáva zmysel bytiu na zemi. Nič viac a nič menej.
Tak vám všetkým prajem nekonečné prežívanie lásky, užite si ju nielen na deň sv. Valentína, ale každý deň v roku.
MUDr. Branislav Brežný