Jarná bájka
Kedysi sa v oblasti Stredomoria hovorili bájky, prirovnania či príbehy. V starobylom Grécku to bol ich autorom najmä Ezop (Aisópos), na prelome letopočtov sú to zas príbehy Nového zákona, či rozprávky známeho básnika z obdobia klasicizmu Jean de La Fontaina. Aj v tomto období radi počúvame rôzne skazky. Ja som takúto zaujímavú našiel v knihe vtipov:
Na čistinke v lese, na akomsi pníku, sedel zajačik. Vykrikoval do sveta:
-Život je krásny.
Išla okolo neho líška, začudovala sa a povedala:
-Zajačik, nedá sa nič robiť. Ja ťa zjem!
-Ak je tak, líštička, poď so mnou do mojej nory, rozlúčim sa s deťmi a polom ma zjedz!, povedal zajačik.
Za hodinu sa situácia opakovala, zajačik si vyspevoval, aký je krásny život. Išiel okolo vlk a povedal:
-Zajačik, nedá sa nič robiť. Ja ťa zjem!
-Ak je tak, vĺčok, poď so mnou do mojej nory, rozlúčim sa s deťmi a polom ma zjedz!,povedal zajačik.
Za hodinu sa situácia zase opakovala, zajačik si vyspevoval, aký je krásny život. Išiel okolo medveď a povedal:
-Zajačik, nedá sa nič robiť. Ja ťa zjem!
-Ak je tak, macko, poď so mnou do mojej nory, rozlúčim sa s deťmi a polom ma zjedz!, povedal zajačik.
A tak prišli do nory. Za stolom, na ktorom bola hŕba kostí, sedel lev. A zajačik povedal:
-Nuž vieš macko, nezáleží na tom, aký si silný, ale akých máš priateľov!
Žijeme dobu akú sme snáď ani nezažili. Už viac ako rok sa boríme s novými a novými prekážkami, nariadeniami a usmerneniami, meniacimi sa nielen z týždňa na týždeň, zo dňa na deň, ale aj z hodiny na hodinu. Sme z toho unavení, strácame vieru aj nádej. Stávame sa trudomyseľnými, bez záujmu a bez vôle čokoľvek dosiahnuť. Sme ako plávajúci v rieke, ktorí sú unášaní prúdom. Ako by sa zdalo, že nemáme možnosť zachytiť sa pevného bodu. Sme ako tí, čo by sa aj tej slamky chytili, len keby bola po ruke.
Tými silnými priateľmi, na ktorých sa môžeme v ťažkých chvíľach spoľahnúť je predovšetkým rodina a tiež priatelia z klubu či zväzu, ktorí k nej patria. Môžeme si navzájom pomáhať. To čo sme kedysi brali ako samozrejmosť sa nám stáva sviatočným. Začíname si vážiť veci a skutky, ktoré sme kedysi prehliadali. Začíname si uvedomovať viac ako predtým, že mne i nám všetkým chýba vzájomný kontakt. Že nám chýba spoločenstvo ľudí naladených na rovnakú vlnu.
Sme v období, kedy si robíme plány na tento rok. Jarné slniečko nás ťahá von, do prírody. Tí, čo majú záhradky, kujú plány - čo a kedy zasadiť. Buďme aj my takýmito záhradkármi. Pokúsme sa zdvihnúť telefón, pohladkať klávesnicu na počítači a poslať priateľovi e-mail, alebo poslať len krátku SMS-ku.
Prajem Vám, aby Vaše jarné plány padli do úrodnej pôdy. A nezabúdať, že je ich treba polievať, občas prihnojiť a okopať! Nech naša zväzová "slnečnička" rastie do krásy.
váš Branislav Brežný