Míľniky histórie Európy
Zvykneme hovoriť, že európske dejiny majú judeo-kresťanskú tradíciu. Nie je to celkom pravda. V Európe poznáme tri monoteistické náboženstvá: judaizmus, kresťanstvo a islam. V užšom slova zmysle dejín hovoríme práve o prvých dvoch náboženstvách, pretože islam bližšie nepoznáme, nepoznáme jeho hodnoty a ak, tak len z počutia, z tretej ruky. A to môže byť veľmi nebezpečné.
Kresťanstvo bez judaizmu nemôže svoj príbeh vyrozprávať do konca. Je to preto, lebo ho potrebuje, aby svoj príbeh priviedlo až po posledný súd, k zatrateným a spaseným. Bez toho by príbeh nebol úplný. Ešte aj v najodľahlejších kútoch sveta vedia o židovstve. Dokonca aj tam, kde s ním nikdy neprišli do styku. Odkiaľ? Počuli tento príbeh od kresťanských misionárov, ktorí bez židovstva nemôžu rozprávať o Kristovi. Židia ani kresťania nepotrebujú k výkladu viery islam, v tomto slova zmysleje totižto v slabšom postavení. Potrebuje aj judaizmus, aj kresťanstvo, aby mohol vyrozprávať svoj príbeh. Naše kultúry sú naratívne, rozprávačské, rozprávajú príbeh. Dôležité je, ktorý príbeh rozprávame, ako ho rozprávame a kto ho rozpráva.
Náboženstvá sú organizované politické spoločenstvá, osobná viera je však niečo celkom iné a s politickými ambíciami cirkví nemá nič spoločné. Viera je spôsob jestvovania vo svete, cirkev zase predstavuje oficiálne náboženstvo.
Náboženské tradície sa nezapodievajú pravidlami, ale bytostnými otázkami. Monoteistické tradície sa zaoberajú vzťahom medzi človekom a Bohom. Tým, ako sa človek správa, ako si vedie na svete. S ťažkosťami, ktoré z toho vyplývajú a spôsobmi, ako tieto ťažkosti riešiť. Kresťanstvo a islam ako náboženské tradície v tom majú úplne jasno. Islam od ľudí nežiada, aby sa stali mučeníkmi, ale aby žili pravdu, resp. v pravde. S kresťanstvom je to rovnako. Ak podľa neho žijete, ocitnete sa vo veľkých ťažkostiach. No nie s inštitúciami. Čakajú vás ťažké morálne konflikty, ktoré budete môcť vyriešiť iba tak, že porozmýšľate o svojej viere ako o spôsobe alebo ceste, ktorá vás privedie k vnútornému mieru a milosrdenstvu.
Myšlienky ranného kresťanstva, ich príťažlivosť a revolučnosť pri uplatňovaní v bežnom živote sa postupne šírili v Európe. Slovanské kmene žijúce v strednej Európe zažívali tiež kristianizáciu. Azda prvým dôkazom existencie kresťanstva na našom území je obdobie okolo roku 828, kedy podľa historických prameňov dal v Nitre knieža Pribina postaviť kresťanský kostol ( zrejme prvý v tejto oblasti ),a ktorý mu vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám.
V tom čase tu pôsobili franskí misionári, ktorí s podporou Pribinu šírili kresťanstvo, hoci sám Pribina ešte nebom pokrstený. Po násilnom obsadení svojho kniežatstva kniežaťom Mojmírom ušiel Pribina do Zadunajska, kde dostal od franského kráľa Ľudovíta Nemca územie okolo Blatenského jazera ( dnešný Balaton v Maďarsku), kde už ako kresťan nechal postaviť asi 30 kostolov a pevnosť Blatnohrad. Neskôr tu sídlil jeho syn knieža Koceľ.
Národ však reči franských misionárov nerozumel, ich jazyk im bol cudzí. Preto sa knieža Rastislav rozhodol obrátiť na cisára Michala III. so žiadosťou o vyslanie učencov, ktorí by vykonávali misijnú prácu a to takým spôsobom, aby im slovienské obyvateľstvo rozumelo. Voľba padla na bratov Konštantína ( Cyrila ) a Metoda, ktorí pochádzali z byzantského teritória ( dnešného Grécka, hlavného mesta gréckeho Macedónska zo Solúnu, Thessaloniki ), kde sa hodne rozprávalo týmto a jemu podobným jazykom ( staroslovienčina vo forme macedónskeho nárečia ).
V roku 863 byzantský cisár Michal III. poveril Konštantína spolu s bratom Metodommisiou na Veľkú Moravu. Pre potreby svojho učiteľského diela vytvorili nové písmo.Toto slovienske písmo sa nazývalo - hlaholika.
Po príchode ( presné miesto ich pobytu sa len odhaduje ) zriadili pri Rastislavovom dvore učilište na výchovu kňazov, kde okrem teológie, hudby a gramatiky vyučovali aj hlaholiku a liturgiu v domácom jazyku
V roku 867 sa aj so svojimi učencami vybrali do Ríma, pričom po ceste sa zastavili u Pribinovho syna Koceľa v Blatenskom kniežatstve ( Zadunajsko, Panópnia ), ktorík ich sprievodu pripojil ďalších 50 žiakov pripravených na vysvätenie.
Po ceste sa zastavili v Benátkach, kde obhajovali liturgiu v slovienskom jazyku proti trojjazyčníkom. Boli to zástancovia dovtedy používaných troch liturgických jazykov: gréčtiny, hebrejčiny a latinčiny ). Nakoniec v Ríme dosiahli u pápeža Hadriána II. schválenie používania slovienskej liturgie aj pre západnú cirkev. Po preskúmaní liturgických kníh boli tieto vysvätené v bazilike Santa Maria Maggiore ( Panny Márie Snežnej, tč. má exteritoriálny status, podobne ako budovy vyslanectiev a patrí Vatikánu. Jednou zo vzácnych relikvií tu umiestnených je i drevo z Kristových jasličiek ).
V Ríme sa Konštatntín s podlomeným zdravím utiahol do monastiera pri chráme sv. Praxedy a prijal mníšske meno Cyril. Prácou predčasne vysilený zomrel ako 42-ročný a bol pochovaný v chráme sv. Klimenta ( basillica San Clemente ) v Ríme. Tu v záhrade sa nachádza veľký kamenný kríž, do ktorého je vytesaný začiatok Proglasu.
Na prelome rokov 869 a 870 pápež vysvätil Metoda za biskupa a menoval ho arcibiskupom a pápežským legátom pre oblasť Panónie a Moravy. Na Metodovu žiadosť vysvätil švábskeho mnícha Wichinga za nitrianskeho biskupa. Wiching bol ale proti slovienskej liturgii a krátko pred Metodovou smrťou ( 885 ) odišiel do Ríma, kde dosiahol u pápeža zákaz slovienskej liturgie.
Po Metodovej smrti sa Wiching so súhlasom Svätopluka ujal vedenia moravskej diecézy a všetkých domácich kňazov, ktorí sa nevzdali slovienskej liturgie, dal uväzniť alebo ich vyhnal. Medzi vyhnanými boli hlavne Metodovi učenci ( Gorazd, Angelár, Naum, Kliment ), ktorí sa uchýlili prevažne do oblasti dnešného Bulharska, kde naďalej rozvíjali slovanské písomníctvo. Práve v bulharskej Preslavi vznikla cyrilika- mladší variant hlaholiky vytvorený vyhnanými učencami.
Neskôr z cyriliky vznikli dnešné národné cyriliky, písmo, ktoré doteraz používajú po rôznych úpravách napr. u nás Rusíni a Ukrajinci, tiež aj Srbi, Bulhari, Rusi, Mongoli....
Vôbec najstarším zachovaným historickým textom písaným hlaholikou, pochádzajúcim z 10. storočia sú Kyjevské listy. Najstarším zachovaným textom staroslovienčiny na našom území sú Zoborské listiny z roku 1111 a 1113
Pri vzniku nového písma, hlaholiky si boli vedomí zvláštnych hlások, foném či nosoviek slovienského jazyka, pre ktoré doterajšie písmo nemalo vo vtedajšej abecede svoj písomný znak ( napríklad pre ypsilon používali sedem znakov, ktoré zneli rôzne, a medzi nimi boli i dvojhlásky typu dnešných ya, ye...). Základom hlaholiky je kurzíva malého gréckeho písma, ktoré bolo ornamentálne upravené a doplnené orientálnymi písmenami. Pôvodná veľkomoravská verzia mala 38 znakov - písmen, 24 písmen pochádzalo z gréckej abecedy a 14 písmen bolo neznámeho pôvodu, pravdepodobne z hebrejskej a samaritánskej abecedy. Neskôr malo písmo v závislosti od verzie 40 znakov. Hlaholské písmená zároveň predstavujú prvú slovanskú číselnú sústavu - ku každému písmenu bolo priradené číslo, napr. dz = 8.
Konštantín Filozof ( Cyril ) sa narodil v gréckom Solúne v roku 827, bližší dátum jeho narodenia nevieme, zomrel 14. februára 869 v Ríme. Konštantín bol najmladší zo siedmich detí vysokého štátneho úradníka - drungaria Leva a jeho ženy Márie, dcéry cisára Konstantina VI. Podľa tradície to boli Slovania. Konštantín bol byzantský filozof, teológ, misionár, jazykovedec, prekladateľ hymnograf a diplomat, jeden z najvýznamnejších učencov 9. storočia, bol mladším bratom Metoda.
Metod sa narodil okolo roku 815, v Solúne a zomrel 6. apríla 885, na Veľkej Morave - miesto jeho úmrtia a hrobu nevieme, chýbajú nám literárne údaje. Otvorenou ostáva aj teória o odnesení jeho ostatkov po vyhnaní jeho žiakov mimo územia Veľkej Moravy. Predstavu o Veľkomoravskom chráme spĺňajú v podstate len dve miesta. Uvažuje sa o chrámovom komplexe v Uherskom Hradišti-Sadoch a o trojloďovej bazilike v Mikulčiciach. Bol to byzantský vzdelanec, spisovateľ,prekladateľ, právnik, prvý arcibiskup na území Veľkej Moravy, pápežský legát, misionár a svätec. V barokových textoch sa objavuje Metod i pod menom Crha.
(Svätí) Sedmopočetníci, siedmi slovanskí svätí, je súhrnné označenie pre svätých Cyrila a Metoda a ich najvýznamnejších žiakov, svätých Gorazda, Klimenta (Ochridského), Nauma (Ochridského), Sávu (Vavrinca) a Angelára. Ostatní menovaní sa po vyhnaní z Veľkej Moravy rozpŕchli do slovanského sveta, najmä na územie dnešného Bulharska, aj do Čiech a Poľska. O ich skone a hroboch vieme veľmi málo. Nezabudli sme ani na nich, v cirkevných kalendároch majú svoje zaslúžené miesto.
Práve v spoločnosti sedmopočetníkov sme sa ocitli pri zakoreňovaní našich národov, k čomu významnou mierou pomohla naša prvá slovanská báseň, písaná slovienčinou - "Proglas". Proglas je pológom, predslovom či predspevom, úvodným slovom do evanjeliových textov. Je oslavou písma a slova, ktorá nemá obdobu v európskej poézii. Napísal ho v deviatom storočí staroslovienskym jazykom Konštantín Filozof - sv. Cyril.
Použijem z neho niekoľko myšlienok:
Tak ako radosť nezasvitne bez svetla, bo oko celý Boží svet v ňom uzrelo, bo všetko nie je krásne a zreteľné, tak ani duša, žiadna duša bez písmen vedomia nemá o tom božom zákone, zákone knižnom, zákone duchovnom. (Proglas 28-33)
Ešte väčšmi od človeka z kameňa je mŕtva duša, každá duša bez písmen. No že my, bratia sme to všetko zvážili, znamenitú vám radu teraz povieme, ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví života zvieracieho, žitia smilného, aby ste mysľou, s nerozumným rozumom, keď počujete slovo v cudzom jazyku, nepočuli iba zvon medený. (Proglas 41-49)
Pretože ako skaza visí nad telom všehubiaca a nad hnis väčšmi hnijúca, keď telo nemá patričného pokrmu, práve takisto každá duša upadá v žití, keď žije bez Božieho života, keď nepočuje slova Božieho. (Proglas 56-64)
Lebo sú bez kníh nahé všetky národy, bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje.(Proglas 80-81)
Tieto slová sú staré viac ako 1150 rokov. Vek im neubral nič na hlbokej hodnote. Dejiny dali za pravdu obom, že vzdelanosť národa a jeho rozvoj, sú závislé od písma. Slovanské písomníctvo, vzniknuté ich rukou, sa rozrástlo do mnohých podôb. Ovplyvnilo nielen starobylé národy pri utváraní ich štátnosti v dávnej minulosti, ale ovplyvňuje ich aj v dnešných dňoch. I preto je veľká úcta k ich životu a dielu. Kresťanské cirkvi ich majú vo veľkej úcte. Význam svätých bratov, ktorí patria medzi najväčších misionárov kresťanstva, zdôraznil pápež Ján Pavol II., keď ich roku 1980 vyhlásil popri svätom Benediktovi za spolupatrónov Európy. V roku 1985 im vyjadril úctu osobitnou encyklikou Slavorum apostoli - Apoštoli Slovanov.
V Slovenskej republike si osobitne ctíme sv. Cyrila a sv. Metoda štátnym sviatkom a to dňa 5. júla. V katolíckej cirkvi na Slovensku je v tento deň prikázaný sviatok, kedy sa veriaci v chrámoch stretávajú a pripomínajú si i takýmto spôsobom posolstvo našich svätcov pre dnešné dni.
V tomto roku, 14. februára, sme si pripomenuli 1150 výročie úmrtia sv. Cyrila.Výraznejšieho verejného pripomenutia sa tejto udalosti nedostalo. Pevne však verím, že takéto výročia, hoc i smutné, upevňujú povedomie národa i jeho jednotlivých osobností. Osobne som hrdý na to, že som Európan, Slovan, Slovák, rodený Nitran. Hlásim sa k Cyrilo-metodskej tradícii a k odkazu Veľkej Moravy, ktoré vo mne upevňujú historické povedomie a ukazujú smer spolupráce medzi národmi a štátmi a to nielen v Európe.
Každý z nás by si mal uvedomiť kto je, odkiaľ a kam ide. Nemal by zabúdať na odkaz našej histórie, naopak, mal by jej odkaz a zvlášť odkaz sv. Cyrila a Metoda ďalej rozvíjať. A aj na to slúži deň sviatočný, 5. júl, aby sme sa vo svojom rýchlom tempe žitia zastavili a porozmýšľali, čo nám naši predkovia zanechali a čo nám svojim dielom chceli povedať.
MUDr Branislav Brežný