Neviem - čo bude zajtra, ale viem - ako sa zachovám!
Neviem - čo bude zajtra, ale viem - ako sa zachovám! Možno si poviete, obyčajná veta... Alebo, je to vytrhnuté z kontextu... Keď si však uvedomím, že tieto slová povedal don Antonio, vdp Anton Srholec, zamyslím sa, čo chcel tento vzácny človek povedať, nad významom týchto slov, ktoré v maximálnej krátkosti vypovedali nielen o jeho živote, ale aj o odkaze pre nás a dovolím si povedať i pre našich nasledovníkov. Rodák zo Skalice ( * 12. júna 1929 ) nemal ľahký život. Rozhodol sa stať kňazom a vstúpil do rehole saleziánov. V roku 1951 podnikol riskantný útek z ČSR do Talianska, Ríma, kde chcel študovať teológiu. U nás totiž v tej dobe boli bohoslovecké fakulty zatvorené. Útek za hranice sa nepodaril, bol odsúdený na 12 rokov žalára a bol nasadený na práce v uránových baniach v Jáchymove, kde pracoval 10 rokov. Po prepustení z väzenia mohol vykonávať iba robotnícke povolania. To ho ale nezlomilo a tvrdo išiel za svojim cieľom. Počas pražskej jari sa mu naskytla príležitosť doštudovať teológiu v Taliansku, kde ho 17. mája 1970 vysvätil za kňaza pápež Pavol VI.. Mal vtedy 41 rokov. Vrátil sa na Slovensko a zapojil sa do pastoračnej práce v Bratislave, v Blumentálskom kostole. Jeho vynikajúce kázne a práca s mládežou neušla pozornosti vtedajšej Štátnej bezpečnosti a vládnej moci. Aby nevznikali užšie vzťahy najmä medzi mladými ľuďmi a ním, menili jeho pôsobiská. Poznal sa a stretával sa s mnohými ľuďmi, politikmi, bývalými disidentmi, angažoval sa v spoločenských, sociálnych a kresťanských organizáciach, bol vedúcim činovníkom v Konfederácii politických väzňov... Vážili si ho mnohí, milovali ho celé generácie tých, ktorí ho poznali ako človeka. Nie všetci vedeli zniesť jeho slová kritiky či glosy nešvárov bežného života, ktoré sa dotýkali mocných. I preto odišiel do dôchodku. Akoby cirkev o neho a jeho služby nestála. Ostal v pozícii „persona non grata“. Vo svojej bezbrehej dobrote a službe druhým založil v roku 1992 resocializačné centrum RESOTY. Bolo tom prvé zariadenie na Slovensku, ktoré podávalo ruku biednym z tých najbiednejších. Bezdomovcom, ale aj chorým ľuďom, ktorí nemali kde hlavu skloniť a o ktorých naša spoločnosť nemá záujem. Mnohí dôstojne ukončili v tomto zariadení svoju životnú púť . Jeho životná púť sa skončila 7. januára 2016. Odprevadilo ho mnoho osobností vrátane prezidenta SR Andreja Kisku i bežných ľudí, ktorým mal čo povedať. Po sebe zanechal predovšetkým duchovný odkaz. Ostatnú dobu vyšlo viacero publikácií a niektoré sa na vydanie ešte pripravujú. Veľmi cenené sú jeho kázne, ktoré mal počas svojho účinkovania v Blumentálskom kostole v Bratislave. Sú nielen hlboko ľudské, pravdivé, ale aj nadčasové. Mnohé akoby boli šité na dnešnú dobu.... Do kín bol uvedený aj dokumentárny film Aleny Čermákovej: Anton Srholec, na premietaní ktorého sa zúčastnili i členova klubu v Považskej Bystrici. Jednou z jeho myšlienok je i zamyslenie, ktoré sa nás, členov ZSZM, priamo dotýka: „Sme nenároční v prejavoch porozumenia, lásky a pomoci. Je to z núdze cnosť. Jediné slovo, úsmev, pozornosť, maličký darček často stačí, aby sa roztopili ľady. Žijeme z omrviniek, na veľké dary nemáme. Každý človek môže premeniť chvíle svojej samoty na omrvinky, ktoré sa môžu stať záchranným liekom pre našich blízkych.“ (Anton Srholec: Každodenné zamyslenia) Áno. každý z nás môže urobiť pre svojho blížneho niečo. Napríklad dobrý skutok, darovať svoj voľný čas niekomu, ktorý potrebuje ľudský kontakt doma, v klube či v nemocnici. Nemusí to byť finančný dar, teda to, čo si pod slovom „dar“ predstavujeme. Žijeme príliš povrchne. Nadchýňame sa a obklopujeme sa vecami, ktoré snáď ani nepotrebujeme, stávajú sa pre nás modlami. Sledujeme v televízii programy skôr zo zvyku, nie preto, že ma zaujali svojou hodnotou a rozvíjajú moju osobnosť. Surfujeme na internete alebo blúdime po obchodoch, hľadáme niečo, čo by nás snáď uspokojilo - teda nie to, čo potrebujeme. A tento čas , ktorý takýmto spôsobom premárnime, by sme mohli venovať zmysluplnej práci....Alebo aj na zlepšenie interpersonálnej komunikácie na každej úrovni. Don Antonio hovorí: „ Štyridsať rokov sme mohli diskutovať o ekumenizme. Teraz je načase, aby sme ekumenicky žili. Vo vlastnej cirkvi i s ostatnými kresťanmi. V jednom duchu, s jediným evanjeliom, v jednej cirkvi, v jednom národe, v láske, ktorá objíma všetkých bratov a sestry, kde vládne základný postoj – Aby ste sa navzájom milovali.“ Tieto slová majú hlboký humánny význam a odkaz, lebo neplatia len pre ľudí spájaných náboženským cítením, platia pre celý ľudský rod, majú všeobecnú platnosť. A na záver ešte jedna jeho myšlienka: „ Človek nežije, ani neumiera sám pre seba. Pravá radosť tkvie v spoločenstve lásky. Usilujem sa, aby som bol pre každého obohatením. V každom vidím svojho milovaného, trpiaceho, možno ešte dnes radostného brata či sestru. Je veľkým umením rozdávať radosť aj tam, kde si nesiem svoj kríž, a tento kríž sa mi stáva zdrojom sily.“ Ešte si plne neuvedomujeme, čo sme stratili odchodom vdp. Srholca, nášho pátra Antonia, na večnosť. Doslova sa rozdal. Po ňom neostali žiadne statky. Zanechal nám duchovný odkaz, ktorý je hodno napĺňať.
MUDr Branilav Brežný