Nová doba

    Hovorí sa, že zmena na život. Je to ale vždy pravda? A čo je život? Aká je jeho kvalita? Aká je radosť z bytia? Čo nám prináša táto nová doba? Radosť či smútok? Je to len pár otázok, ktoré sa derú navonok. Dá sa s toto novou dobou vyrovnať bez toho, aby sa nás bytostne nedotkla? Asi nie. Ale sme tu na to, aby sme ukázali svoju životaschopnosť, svoje vyrovnanie sa s touto dobou, ktorá na nás každodenne kladie nové a nové výzvy, kladie rôzne prekážky. 

    Mnohí epidemiológovia ostatné roky upozorňovali na možnosti vzniku  celosvetových vírusových epidémií. Mali na mysli nielen SARS a MERS, ale aj obyčajnú chrípku ako zdroj možnej celosvetovej pandémie, čo by nebolo nič neznáme. Upozorňovali však aj na možnosť objavenia nového a pre človeka patogénneho vírusu, na ktorý ľudstvo nebude mať imunitnú obranu. A keďže "nepriateľa a jeho zbrane" nepoznáme, nemôžeme sa naň pripraviť ani liečebne a ani preventívne ( očkovanie, aktívna imunizácia ). A to sa udialo teraz.

    Z nedávnej minulosti vieme, že genetické zmeny vírusu chrípky ( vírusy typu A, B, C ) spôsobili v 20. storočí tri epidémie, ba až pandémie, pri ktorých zomreli milióny ľudí. V rokoch 1918 - 1920 to bola tzv. španielska chrípka a odhadovalo sa pri nej  500 miliónov infikovaných a 50 až 100 miliónov obetí, čo bolo viac ako vojnových obetí I. svetovej vojny. V rokoch 1957 - 1958 si ázijská chrípka vyžiadala1 až 1,5 milióna obetí. V roku 1969 to bola tzv. hongkongská chrípka, ktorá si vyžiadala 750 000 až 1 milión obetí. Od roku 1969 neboli zaznamenané veľké epidémie chrípky. 

   Čomu vďačíme za malý výskyt chrípkových epidémií v novodobých dejinách? Jednak aktívnou imunizáciou najmä "rizikových" skupín obyvateľstva a tiež tomu, že na chrípku typu B alebo C človek s normálnou imunitou ochorie väčšinou len raz za život. A čoho sa bojíme? Pri chrípkových vírusoch typu A sa okrem vysokej mutagénnosti vyskytuje aj možnosť rekombinácie. Teda, ak dva rôzne podtypy vírusu napadnú tú istú bunku, môžu si vymeniť časť RNA ( ribonukleová kyselina, ktorá je nosičom genetickej informácie ) a vytvoriť tak veľmi odlišný vírus s novými vlastnosťami a schopnosťami. Tak vzniká riziko vzniku geneticky nových vírusov chrípky, ktoré môžu byť nebezpečné aj pre človeka. 

    Obdobná situácia je aj pri koronavírusoch. Poznáme hospodársky významné ochorenia hospodárskych zvierat spôsobované koronavírusmi. Mutáciou a rekombináciou koronavírusu ( prípadne iných vírusov ) vznikajú nové antigénne významné vírusy a nové ochorenia, na ktoré sa musíme pripraviť. Pripomínam, že takto vznikol SARS ( asi 5 % úmrtnosť ) a MERS ( asi 35-40% úmrtnosť ).

    Jedinou a najúčinnejšou liečebnou metódou v začiatku rozvíjajúcej sa epidémie novým, neznámym vírusom, je karanténa a izolácia chorých od okolia. Treba postaviť bariéry možnému prenosu vírusu medzi obyvateľmi a to dodržiavaním určitých hygienických a proti-epidemických zásad. Nosením rúška chránime seba ale aj druhých, lebo aj ja môžem byť nositeľom infekčného vírusu, pričom sa u mňa neobjavili klinické známky ochorenia. Je to aj občianska zodpovednosť voči spoluobčanovi a v neposlednom rade aj voči svojim blízkym. 

    Medzi rizikové skupiny obyvateľstva, ktoré majú napr. zníženú imunitu alebo infekcia im môže výrazne zhoršiť zdravotný stav, patria aj pacienti s SM. A  nemôžeme zabúdať ani na ich rodinných príslušníkov a blízkych, ktorí môžu do domácnosti vírus importovať. Preto je "zasiahnutá" blízka i širšia rodina esemkára.A, samozrejme, pre nás platia prísnejšie kritéria pasívnej i aktívnej obrany proti akejkoľvek infekcii.

    Obmedzenia združovania sa obyvateľstva nás zastihla nielen nepripravených, ale zásadne zasiahla aj do bežného života každého z nás. Týka sa to pohybu obyvateľstva na verejnosti, možnosti nakupovania aj základných pre život dôležitých komodít, návštev chorých v nemocniciach či seniorov v domovoch dôchodcov, návštev členov rodiny nežijúcej v jednej domácnosti. Mnoho drobných podnikov či prevádzok bolo zatvorených. Žiaľ, týkalo sa to aj ambulancií a stacionárov v poliklinikách či nemocniciach. Veľmi chýbala možnosť čo i len telefonického kontaktu so svojim odborným lekárom, so svojim neurológom.

    Toto všetko pôsobí na psychický stav každého z nás. Zaznamenali sme  narastanie najmä depresívnych stavov, melancholických rozlád, rozvoja tzv. ponorkovej choroby v rodinách či malých spoločenstvách, narastanie strachu a obavy z budúcna alebo objavenia sa panických porúch, čo je len logickým dôsledkom izolácie takého sociálneho tvora, akým je človek. 

    Mnohí z nás sú naviazaní nielen na rodinu, ale aj na priateľov z klubu. Zvykli sme si na klubové stretnutia a absencia osobného kontaktu je zrejmá. Chýbajú nám stretnutia v prírode, na ulici či posedenie pri dobrej kávičke a zákusku. Proste, jednoduché ľudské radosti v tejto novej dobe absentujú. Telefonický kontakt a mailovanie nenahradia osobné stretnutia, napriek tomu sa stali v kontakte medzi členmi klubu "absolútnou jednotkou". Zistili sme, že by bolo vhodné "mať na linke" viacero členov klubu naraz, avšak, my laici nevieme ako na to, ako si urobiť "tele-konferenciu". Plán práce klubu, ktorý sme prijali na výročnej členskej schôdzi, tak povediac, odvial čas. Aktivity klubu cielené na rekondične-rehabilitačnú činnosť sa stali snom, pretože nikto nevie predpovedať budúcnosť, blízku či vzdialenú. 

  Mám dojem, že skôr žijeme teraz, pre tento okamih. Snažíme sa hľadať humor, ktorý by zľahčil túto situáciu, v ktorej sa nachádzame a posielame si navzájom vtipy, glosy či zaujímavé postrehy zo súčasnosti. Jeden takýto postreh si dovoľujem predostrieť: Ľudstvo dostalo presne takú chorobu ako potrebovalo. 

    Prestávali sme si vážiť zdravie a preto sme dostali takú chorobu, aby sme si uvedomili, že na ňom úplne najviac záleží. 
    Prestávali sme si vážiť prírodu a preto sme dostali takú chorobu, aby bol pobyt v nej pre nás taký vzácny. 
    Prestávali sme vedieť fungovať v rodinách a preto nás táto choroba zavrela do našich domovov, aby sme sa ako rodina opäť naučili fungovať‍.
    Prestávali sme si vážiť starých a chorých a preto sme dostali túto chorobu, aby sme si pripomenuli, akí sú zraniteľní a pominuteľní.
    Prestávali sme si vážiť zdravotníkov a lekárnikov, aby sme zistili, akí súnenahraditeľní.
    Prestávali sme mať úctu voči učiteľom a preto nám táto choroba zavrela školy, aby si to rodičia mohli sami vyskúšať.
    Mysleli sme, že si môžeme kúpiť všetko, byť kdekoľvek a s kýmkoľvek chceme a preto sme dostali takúto chorobu, aby sme si uvedomili, že to všetko nie je samozrejmosť. 
   Mamona nás opantala, voľný čas sme trávili v nákupných centrách,  preto nám ich táto choroba zavrela, aby sme pochopili, že šťastie si nemôžme kúpiť. 
   Zameriavali sme veľa pozornosti na náš vzhľad a výzor a porovnávali sa, preto nám táto choroba zakryla tváre, aby sme pochopili, že tam netkvie naša krása. 
    Mysleli sme si, že sme páni na tejto zemi a preto sme dostali túto chorobu, aby nás niečo miniatúrne čo ani nevidno dokázalo skrotiť, dať nám príučku a trochu pokory. 
    Táto choroba nám veľa berie, ale zároveň nám dáva možnosť sa toho tak strašne veľa naučiť a pochopiť čo je v živote najdôležitejšie.
    Dostali sme chorobu ušitú na mieru. Asi sme ju ako ľudstvo naozaj potrebovali." 

    Áno, s novou dobou sa potrebujeme vyrovnať, treba sa naučiť žiť. Žiť život tak, aby nebol živorením. Žiť ho nielen pre seba, ale aj pre druhých. Žiť život tak, aby, ak dôjde k jeho "sumarizácii", boli v bilancii len kladné čísla. 

    Prajem Vám pevné nervy. Treba vydržať. A pridŕžať sa nášho hesla esemkárov - Sursum corda - hore srdcia!           

                                                                      MUDr Branislav Brežný