O potrebe rehabilitácie a cvičenia na udržanie čo najlepšieho pohybového komfortu sme povedali a napísali veľa. Avšak o histórii a vzniku rehabilitačných, najmä moderných i keď poplatných určitej dobe, postupov sa veľa nehovorí. Žijeme akosi v skratke, berieme si z toho, čo je práve teraz. Nevenujeme sa tomu, čo bolo predtým, čo viedlo k uznaniu a prijatiu rehabilitácie a fyzioterapie, ako vedného medicínskeho odboru, širokou lekárskou verejnosťou. Kúpeľnú liečbu, balneoterapiu, viedli a praktizovali lekári rôznych medicínskych odborov. To podľa toho, či to boli klimatické kúpele zamerané najmä na pľúcne ochorenia, alebo zamerané na jednotlivé orgány ľudského tela a to podľa zloženia minerálnej vody, či liečivého bahna.

    Tzv. anglo-saské krajiny túto históriu nemajú. Rehabilitácia sa rozvinula najmä po I. svetovej vojne, kedy sa domov vracali vojaci s úrazmi a vážnymi následkami zranení a bolo jasné, že okrem medicínskej liečby vyžadujú j niečo iné, niečo, čo by ich vrátilo do aktívneho života. Preto vznikol vo Veľkej Británii v r. 1918 Soldiers Rehabilitation Act - zákon o rehabilitácii vojakov a v náväznosti naň o dva roky Civilian Rehabilitation Act - zákon pre všetkých občanov. Zhruba v tej istej dobe vznikol v Prahe Jedličkov ústav, ktorý bol akýmsi rehabilitačným ústavom. V ňom saľuďom so zdravotným hendikepom a najmä deťom poskytovalo aj vzdelanie aj kvalifikácia zodpovedajúca ich možnostiam a tým dostali aj šancu na životné uplatnenie. Bol nto na tú dobu priekopnícky čin. To v našich podmienkach dalo vznik sociálnej rehabilitácii.

    Ďalším medzníkom rehabilitácie bola svetová epidémia detskej obrny ( poliomyelitis anterior acuta, nepliesť si to s detskou mozgovou obrnou !) v päťdesiatych rokoch 20. storočia. V tej dobe skutočne rehabilitácia zaznamenala veľký pokrok. Aj vďaka sestre Elisabeth Kenny. Zaujímavé na tom je to, že sestra Kenny vôbec nebola zdravotnou sestrou a tento "podfuk" jej mnohí zazlievali až do jej smrti. Určité ošetrovateľské schopnosti získala na dopravných lodiach, ktoré počas I. svetovej vojny prevážali zranených vojakov medzi Anglickom a Austráliou. Zakladala liečebné centrá ako v Austrálii, tak i v USA a priniesla do liečby ochrnutých pacientov revolučné zmeny:  Ochrnuté svaly neznehybňovala sadrou, ale mobilizovala ich pohybom. Svoju podporu získala i od prezidenta F.D.Roosevelta, ktorý, ako vieme, bol upútaný na invalidný vozík práve v dôsledku ochrnutia pri poliomyelitíde. Aj slávni americkí herci Alan Alda a Martin Sheen vďačia za svoje zdravie metóde sestry Kenny. Gallupov ústav robil v r. 1951 anketu o najobdivovanejšiu ženu USA a na prvom mieste sa umiestnila práve sestra Kenny a vytesnila tak 10 rokov kraľujúcu Eleonor Rooseveltovú. Keď v 1947 roku sestra Kenny navštívila Prahu tlmočil jej, vtedy ešte medik, budúci vynikajúci profesor neurológie a neurorádiodiagnostik profesor Janda, ktorý pre poliomyelitídu bol od svojich sedemnástich rokov upútaný dva roky na lôžko a následky obrny niesol do konca života. Vtedajšie jej revolučné metódy liečby ochrnutých svalov, ktoré slávili úspech, odštartovali záujem lekárov o rehabilitáciu ako o nový medicínsky odbor. V tej dobe sa zlepšila úroveň neurofyziologických poznatkov o riadení pohybu a tak sa pre rehabilitáciu rysovali vedecké fundamenty odboru.

    Ďalším medzníkom bolo objavenie neuroplasticity. Odhalil ju Američan Paul Bach y Rita. Šesťdesiatpäť ročný pacient utrpel porážku so znehybnením poloviny tela a stratou reči. Jeho syn si s ním hral ako s malým dieťaťom, ktoré sa učí postupne liezť po štyroch, brať veci do ruky, sedieť, chodiť, rozprávať... Za dva roky sa pacient vrátil za stredoškolskú katedru a dokonca sa znova oženil, zomrel po siedmych rokoch na infarkt pri lyžovačke v Andách. Pitva ukázala, že rozsiahle časti mozgu zasiahnuté mŕtvicou nezregenerovali, ale ich funkciu prebrali iné časti mozgu. Dovtedy platila doktrína nemennosti mozgu, ktorá zatracovala ľudí narodené s postihnutím ( detská mozgová obrna ) alebo i tých, ktorí mali poškodený mozog neskôr, napr. úrazom, ochorením zápalovým, cievnym a pod.

   V tridsiatych rokoch minulého storočia najviac pracovali s neurofyziologickými poznatkami pražskí neurológovia pod vedením akademika Kamila Hennera. A tak nie je čudné, že rehabilitácia v ČSR sa zrodila na neurologickej klinike, pretože vychádzala z klinického poznania. Henner spolupracoval aj s inými odbormi a vďaka tomuto širokému medicínskemu poznaniu zistil, že bez rehabilitácie to nepôjde. Sústredil okolo seba viacero vynikajúcich neurológov, bažiacich po vede a tí sa snažili " okukaným praktikám" dať vedecký základ. Takými boli napr. chiropraktička sestra Čápová, ktorej metóde dal medicínsky základ Lewit, neskôr profesor Vojta spolupracoval so známou fyzioterapeutkou pani Klemovou.  Z ostatných zvučných mien musím spomenúť docenta Véleho, profesorov Vlacha a Starého, Jirouta, Jandu a ďalších, ktorí neskôr dali široký základ rehabilitácie v ČSR. V tej dobe boli ťažko vysvetliteľné súvislosti v manuálnej medicíne. Pani Mojžišová napríklad ukázala, že  mobilizáciou rebier dosiahneme zmien na dolných končatinách, že ovplyvnením panvového skĺbenia dôjde k zmenám na hlavových zhyboch. Tiež uvoľnením lumbosakrálnej chrbtice a manipuláciou kostrče vieme ovplyvniť plodnosť ženy. Jej školu aplikovali i na rehabilitačnom oddelení v Trenčíne u pána primára Kiss-Totha na prelome 70.-80. rokov minulého storočia ( opakovane som tam odosielal pacientky ).

    Akademika Hennera so spolupracovníkmi pre ich úspech v rehabilitácii a neurovedách uznával svet ako "Pražská škola". Určitou záhadnou osobou spomedzi týchto vzácnych mužov bol dr Karpin, muža to tajomného, lebo dostupná literatúra ho uvádza iniciálkou "B". Ako lekár židovského pôvodu utiekol z protektorátu, vojnu strávil v USA a UK a po vojne sa vrátil domov. Do Košíc prišiel vo februári 1945a ako vzácnosť priviezol so sebou penicilín.

     U nás temer neznámy nemecký emigrant, neurológ Ludwig Guttmann bol uznávaným odborníkom na ochorenia a úrazy chrbtice. Ten na žiadosť britskej vlády založil uprostred II. svetovej vojny špecializované liečebné centrum Stoke Mandeville Hospital pri Londýne. A tu sa všetko točilo okolo rehabilitácie a pohybu a bol pre rozvoj svetovej rehabilitácie skutočne zásadnou osobnosťou. V roku1948, v deň kedy kráľ Juraj VI. otváral v Londýne olympijské hry, odštartoval  vo "svojej" menocnici športové hry pre hendikepovaných, ktoré na olympiáde v r. 1960 v Ríme dotiahol do podoby paralympijských hier. O práci prof. Guttmanna informoval akademika Hennera  práve dr Karpin a tak v r.1947 sa niekdajšia liečebňa  TBC v Kladruboch premenila na Štátny ústav rehabilitácie, ktorý funguje doteraz.

     Profesor Lewit sa v r. 1961 stretol s profesorom Guttmannom a ten na znak obdivu k výsledkom tzv. Pražskej školy mu a nielen jemu otvoril dvere k "západným"kapacitám v odbore. Pražská škola vychovala veľa lekárov pre manuálnu medicínu, vyučovala mobilizačné techniky, ktorými sa ovplyvňovala hybnosť v kĺboch, svalové napätie, mäkké tkanivá, reflexne vzniknuté  kožné reakcie....Všetko vychádzalo z vyšetrenia pohmatom, zrakom i sluchom, z vyšetrenia postavenia tela, pohybových vzorcov, reflexov a tak sa pestoval celový pohľad na pacienta, teraz tomu moderne hovoríme holistický prístup.

    Nemôžem opomenúť celosvetovo známeho a uznávaného odborníka profesora Vojtu, ktorý vypracoval metódu rehabilitácie novorodencov a detí s mozgovým postihom. Konštatoval, že detská mozgová obrna je "potencionálny stav". Svojou myšlienkou chcel vyjadriť to, že pri včasnom začatí rehabilitačnej liečby nezostanú deti s ľahším postihom mozgu doživotne limitované alebo postihnuté. V čase vyslovenia tejto teórie to bolo v odbornej verejnosti "nepredstaviteľné" a ostalo nepochopené. Vo svojej teórii vychádzal z vývojovej teórie pohybu, motorického programu vývoja, optimalizácii pohybových vzorcov. Zistil, že pomocou stimulácie lokomočných funkcií môže zlepšiť nielen motoriku, ale aj reč, prehĺtanie, vylučovanie a pod., teda funkcie ktoré s pohybom zdanlivo nesúvisia. Objavil určité všeobecné princípy pohybových funkcií. Ako to už býva, mal aj svojich kritikov a oponentov. Kritici tejto metódy v Dánsku na určitý čas Vojtovu metódu zakázali s tým, že deti pri nej majú bolesti a plačú, takže ich to môže poškodiť. V USA,  kde sa plač dieťaťa nepripúšťa, je použitie Vojtovej metódy problematické. Tento problém vzniká preto, lebo technika lokomócie nie je často vhodne zvolená a aplikovaná. V ČSSR sa Vojtova metóda zakazovala, nemohlo sa o nej hovoriť, pretože profesor Vojta emigroval na Západ, mohol sa vrátiť až po roku 1989.

    Rehabilitácia ako medicínsky odbor je mladý, veď odborná spoločnosť vznikla v roku 1954 a prvá samostatná rehabilitačná klinika bola otvorená v r.1970. Od vtedy sa vychovalo mnoho odborníkov, vysokoškolsky i stredoškolsky vzdelaných. Mal som tú česť, aby som bol žiakom pána primára Karla Krajču, ktorý bol žiakom Pražskej školy a vštepil mi jej zásady rozšírené o neuroortopedický pohľad profesora Cyriaxa.

    Ako to bolo na Slovensku? Utrpenie I. svetovej vojny zasiahlo i naše CK mocnárstvo. Piešťany už v minulosti boli známym kúpeľným mestečkom a tak padlo rozhodnutie postaviť tu liečebňu, mala slúžiť najmä vojakom zraneným počas I. svetovej vojny. Výstavba sa začala v apríli roku 1915. Budova liečebne "Pro Patria - Za vlasť" bola dostavaná v roku 1916. Na jej slávnostnom otvorení, 30. mája 1916, sa zúčastnil arcivojvoda František Salvator Habsburský, ktorý v tej dobe pôsobil ako generálny protektor dobrovoľných zdravotných jednotiek. V roku 1928 bolo k liečebni pristavané puristické krídlo a napokon liečebný dom začal byť v roku 1955 využívaný ako detské reumatologické oddelenie a rad rokov v ňom sídlil Výskumný ústav reumatických chorôb. 

    Kúpeľná a rehabilitačná liečba a celková starostlivosť o chorých v Piešťanoch viedla i k zriadeniu verejnej nemocnice. V roku 1930 MUDr Jozef Brežný dostaval  "Palace sanatórium dr. Brežný"  a toto sanatórium pracovalo celoročne. Dr Brežný sa snažil okrem liečenia kúpeľných hosti i o rozšírenie lôžkového fondu o nemocničné lôžka v susednej vile "Luxor". Uznesením vlády 12. marca 1934 bolo priznané nemocnici MUDr. Jozefa Brežného v Piešťanoch právo verejnosti s účinnosťou odo dňa 1. decembra 1934. Tento dátum sa považuje za deň vzniku nemocnice v Piešťanoch. Právo bolo udelené pre III. ošetrovaciu triedu so 60 lôžkami a v roku 1936 výnosom Ministerstva zdravotníctva rozšírené o ďalších dvanásť lôžok infekčnej nemocnice vo "Vile Trianon". Dr Brežný však nemohol pracovať na nemocničných lôžkach. Tým sa "oddelila " vízia spojenia liečby pacienta a následnej rehabilitácie. V súčasnosti nemocnica nesie meno Alexandra Wintera,ktorý sa výrazným spôsobom zaslúžil o rozvoj piešťanských kúpeľov.

    Kým v Čechách bolo v praxi viacero rehabilitačných ústavov, vláda ČSFR v roku 1975 rozhodla postaviť na Slovensku v Kováčovej rehabilitačný ústav. Základný kameň bol položený dňa 20.10.1977. Výstavba trvala desať rokov. Prví zdravotnícki pracovníci boli prijatí v roku 1985, mnohí sa odborne pripravovali na špecifickú prácu, plnili však aj povinnosti, ktoré boli spojené s prípravnými prácami pre včasné otvorenie a uvedenie ústavu do prevádzky. I keď pracovali manuálne, z mnohých vyžarovalo nadšenie a odhodlanie uviesť do života toto zdravotnícke zariadenie. Oficiálne otvorenie ústavu bolo 3.9.1987. Prví pacienti boli prijatí dňa 21.9.1987. Národný rehabilitačný ústav má celoslovenskú pôsobnosť a venuje sa najmä poúrazovým stavom a stavom po ťažkých operáciách pohybového aparátu. Cievne mozgové príhody, sclerosis multiplex ani degeneračné ochorenia nervového systému akým je Parkinsonova choroba, alebo pozápalové stavy centrálneho nervového systému nie sú v indikačnom zozname liečených ochorení v Národnom rehabilitačnom ústave v Kováčovej.

     Fakultné nemocnice a niektoré okresné, prípadne súkromné majú rehabilitačné oddelenia, ktoré však hospitalizujú pacienta len krátkodobo. Či už po operáciách pohybového aparátu, po cievnych mozgových príhodách alebo po zápaloch nervového systému, prípadne s ťažkým pohybovým hendikepom, ktorý znemožňuje dochádzanie pacienta na ambulantné ošetrenia v poliklinikách. Ich kapacita je nedostatočná, vedeli by sme obsadiť podstatne viac lôžok, ako sa ponúka.

    Medicínsky odbor liečebná rehabilitácia je, tak ako som už vyššie písal, relatívne veľmi mladý. Skúma a využíva prostriedky liečebnej telesnej výchovy, pracovnej, psychosociálnej a výchovnej rehabilitácie v prevencii, diagnóze a liečbe chorôb. Je to pododbor odboru fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia, tak ako to v dnešnej dobe chápeme. Jeho súčasťou je i nami využívaná fyzioterapia, ktorá je nelekársky odbor, ktorý sa zaoberá diagnostikou, liečbou a prevenciou porúch pohybového systému človeka. Využíva prostriedky liečebnej telesnej výchovy, mäkké a mobilizačné techniky, senzomotorickú stimuláciu, facilitáciu, Kabátovu a Vojtovu metódu, metódy Brunkowovej, Pilatesa, Freemanna, cvičenie na fit lopte, ergoterapiu, ergodiagnostiku.....

    Pritom rehabilitácia je komplexný proces, ktorý zlepšuje priebeh ochorenia, zmenšuje deficit a urýchľuje znovuzaradenie pacienta do rodinného, príp. pracovného prostredia. (Nie je to teda len suma prostriedkov fyzikálnej terapie). Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia, ktorej je súčasťou, patrí v Slovenskej republike medzi základné odbory. Má svoje diagnostické metódy, liečebné prostriedky, pacientov i vedecké zázemie. Uvádzané liečebné prostriedky majú svoju presnú indikáciu, a preto patria do rúk rehabilitačného lekára, rehabilitačného pracovníka alebo fyzioterapeuta. Neexistuje medicínsky odbor, do ktorého by rehabilitanti nemali čo povedať!

   Komplexnosť rehabilitačného procesu je daná tým, že chápe človeka ako celok, ktorý má svoje ťažkosti telesné i duševné a tiež, najmä v závažnejších prípadoch,s poškodením pracovného potenciálu a hendikepom, ktoré majú pracovno-sociálne dopady a navyše ich treba niekedy riešiť i výchovnými postupmi. Komplexné chápanie rehabilitácie zahrňuje teda liečebnú, výchovnú, sociálnu aj pracovnú rehabilitáciu. Ako ich budeme využívať vo svoj prospech je len a len na nás.

                                                                                      MUDr Branislav Brežný