Príspevok k pohybovým aktivitám esemkárov II. Únava
Jedným z včasných príznakov SM je únavnosť. Je to veľký hendikep postihujúci esemkárov, obmedzuje ich v každodennom živote. Ako v oblasti somatickej, duševnej i kognitívnej, tiež v oblasti uplatnenia v rodine, sociálnej integrácie a v neposlednom rade aj v oblasti liečby SM, najmä v oblasti symptomatickej či podpornej, ktorou je napríklad cvičenie či kultivácia pohybu.
Nefyziologická únava je definovaná ako pretrvávajúci subjektívny pocit nedostatku energie a vyčerpania, lebo svalová slabosť vzniká bez predchádzajúceho cvičenia alebo fyzického výdaja všeobecne. Patofyziológia únavy nie je doteraz presne známa. V etiológii jej vzniku sa predpokladajú multifaktoriálne a multikondicionálnepríčiny.
V článkoch o nie fyziologickej únavnosti sa udáva jej výskyt v rozmedzí 70-90% pacientov, pričom jej výskyt je u pacientov s progresívnou formou častejší a až 55% udáva únavu ako jeden z najviac limitujúcich symptómov SM.
Z didaktických dôvodov podľa príčin vzniku únavy u pacientov s SM ju delíme na primárnu a na sekundárnu. Primárna je následok samotného ochorenia a na jaj vzniku sa najpravdepodobnejšie podieľajú prozápalové cytokíny, poruchy osi hypothalamo-pituitárnej, poškodenie axónov nervovej bunky a hyperaktivita neurálnych spojov. Inými slovami, ide o kombináciu biologických a psychických aspektov spojenú so zníženou schopnosťou centrálne riadiť svalovú aktivitu tela.
Sekundárna únava môže byť spojená s celkovou zníženou kondíciou, predchádzajúcim vyčerpaním ( telesným i psychickým ) organizmu, zníženým množstvom a kvalitou spánku, teplom, depresiou, spasticitou, bolesťou a prípadne aj nežiadúcimi účinkami liekov. Spastická paréza sa u pacientov s SM vyskytuje až v 80-85%. Jedná sa o kombináciu troch hlavných príznakov: centrálnej parézy, svalovej hyperaktivity a skrátenia mäkkých tkanív. To vedie k "nepoužívaniu" končatín a tak až veľmi často spasticita vedie k inaktivite svalov a imobilite a celkovej únavnosti z akéhokoľvek pohybu.
V praxi sa však stretávame s kombináciou primárnej a sekundárnej únavy a to v rôznom pomere, takže každý pacient je jedinečný a nezameniteľný.
Práce venujúce sa únave sa zhodujú v tom, že najefektívnejšie riešenie únavy je terapia zameraná na kombináciu farmakoterapie, psychoterapie a fyzioterapie. A práve posledná menovaná, fyzioterapia, je hodne diskutovaná. V minulosti sa považoval fyzický výkon dokonca za škodlivý. Novými poznatkami neurovied a zavedením novodobej liečby SM do praxe s predĺžením aktívneho života pacienta a s výrazným oddialením vyššieho stupňa disebility v EDSS škále sa názor na pohyb zmenil. V súčasnosti sa prikláňame k pestovaniu pohybu, nácviku rehabilitačných pohybových aktivít a to prísne individuálne, teda akoby "ušiť" pohyb na mieru každému pacientovi.
V praxi sa často stretávame s názorom: necvičím pretože som unavený ( mám pocit únavy ). Teda - nedá sa mi cvičiť, nevládzem zvládnuť cvičenie, bežnú pohybovú aktivitu dňa nezvládnem, nieto ešte cvičenie, nemám podmienky na cvičenie a dochádzka do miesta cvičenia ma vyčerpá natoľko, že už nezvládnem cvičenie. Iní zas nie sú naklonení k cvičeniu preto, že cvičenie ich robí unavených, prípadne sa u nich objavujú príznaky netrénovanosti, čo ich utvrdí v tom, že pohyb im škodí.
Pacienti, ktorí pravidelne začali cvičiť svoju rehabilitačnú zostavu udávajú zmiernenie pocitu únavy. Mechanizmus účinku cvičenia na zlepšenie únavy doteraz nie je úplne známy. Prisudzuje sa predovšetkým nárastu svalovej hmoty a sily, zlepšeniu chôdze a závrativosti, ataxie, tiež adaptácii kardiovaskulárneho a respiračného aparátu. Postupným nárastom cvičebnej aktivity znížime tep srdca, zmierni sa zadýchanie, teda miznú nepríjemné pocity registrované pri začatí cvičenia netrénovaného tela. Pravidelným cvičením sa zlepšuje centrálna svalová aktivácia, uplatňuje sa neuroplasticita, zapája sa do pohybu väčšia mozgová hmota, dokonca centrá v kontralaterálnej hemisfére či miesta, ktoré s pohybom nesúvisia. Cvičenie tiež ovplyvňuje náladu a pocity príjemnosti z vykonaného pohybu. Nie je to len pocit - dokázal som to. Zistilo sa, že pohyb produkujeendorfíny. To sú humorálne látky vlastné telu, blízke opiátom, obsadzujúce morfiové receptory bunky. Takto sa vysvetľujú pocity "blaženosti" silových športovcov a gymnastov. Potreba tvorby endorfínov ich ženie k novému pohybu, sú "závislí " od pohybu. A práve, z dlhodobého pohľadu na únavnosť, má pravdepodobne najdôležitejšiu úlohu na jej zvládnutí zmena nálad, zníženie stresu a zlepšenie sebahodnotenia. Preto niektorí autori nedávajú na prvé miesto príčin zlepšenia únavy nárast svalovej hmoty a funkčnej kapacity i keď oba spolu úzko súvisia. Je to teda stále otázka, čo bolo skôr: sliepka alebo vajce?
Najviac odporúčané pohybové aktivity na zvládnutie únavy sú z okruhu aeróbnych cvičení. Jeho pravidelné a najmä skupinové cvičenie má pozitívny vplyv aj na výskyt depresií a niektoré práce uvádzajú, že jeho vplyv je na úrovni psychoterapie. Viacerí autori považujú výskyt depresie za silný prediktor únavy. Ak však pretrváva depresívny stav a prípadne sa zhoršuje, je vhodné konzultovať psychiatra s cieľom cielenej terapie. Pri vhodnej terapii depresie pacienti uvádzajú zmiernenie príznakov únavnosti.
Pri akomkoľvek cvičení je potrebné dodržiavať určité zásady. O niektorých som písal v predchádzajúcom článku. Prítomnosť excesívnej únavy je vždy signálom k okamžitému prerušeniu pohybovej aktivity, cvičenia. V rámci cvičebnej jednotky je potrebné dať cvičencom potrebný čas pre odpočinok, na regeneráciu nielen počas cvičebnej jednotky, ale aj čo sa týka celého rehabilitačného plánu. Intenzitu tréningu, cvičenia, zvyšujeme opatrne a pozvoľna. Pohybové aktivity sú vhodné situovať do toho času dňa, ktorý je pacientovi s SM najvhodnejší, kedy má pocit najlepšej výkonnosti. To môže mať za následok, že sa nevytvorí cvičebná, terapeutická skupina, pretože nemusí každému daný čas vyhovovať. Potom treba pre "slabších" modifikovať svalovú záťaž. Aj preto je vhodné cvičiť pod dohľadom školeného cvičiteľa z okruhu esemkárov, ktorí o.i. poznajú problematiku pacienta s SM a poznajú svoje pocity pri cvičení a preto sú vo svojich prejavoch empatickejší, alebo pod vedením fyzioterapeuta, skúseného, ktorý pracoval s pacientami s SM .
Pohybová aktivita ovplyvňuje kladne pocit únavnosti. Musí byť dávkovaná rozumne, prísne individuálne a každý esemkár si zvolí tú svoju pohybovú aktivitu, tú ktorá mu najlepšie vyhovuje. Pohyb je život a život je pohyb. Ak nám už nie je súdené stretávať sa spolu na skupinových cvičeniach, v bazéne, na vychádzkach tak cvičme svoju zostavu doma. Určite sa budete cítiť lepšie a zo zlepšenia vášho zdravia bude mať benefit i vaša rodina.
MUDr Branislav Brežný