Rehabilitácia versus covidová doba
Aktívny pohyb je základným prejavom života. Jeho nedostatok vyvoláva funkčné aj štrukturálne zmeny v organizme ,a to nielen v oblasti pohybového aparátu (strata výkonnosti, kondície, jemných repetitívnych pohybových stereotypov a pod.), ale aj v oblasti mozgu. A naopak, neprimeraná alebo nadmerná záťaž vedie k preťaženiu, krátko alebo dlhodobému, k vyčerpaniu, zníženiu fyzického výkonu a až k zmene pohybového programu (vzorca), čo môže viesť až k štrukturálnemu poškodeniu. Pokiaľ by fyzická záťaž, teda výkon a oddych neboli v rovnováhe, vytvorí sa dysharmónia. Táto môže ďalej vyústiť aj do psychofyzickej nerovnováhy. A tu už nebude potrebné zosúladiť len fyzický výkon pri novo vzniknutej situácii, ale aj zlepšiť sociologickú situáciu postihnutého, zlepšiť jeho biologickú hodnotu.
Rehabilitácia je vlastne cudzie slovo, pochádzajúce z latinčiny. Rehabilitatio je v preklade obnovenie. Na toto slovo sa môžeme dívať z rôznych uhlov. Je to napríklad uvedenie do pôvodného stavu, alebo obnovenie dobrého mena, práv, spoločenského postavenia, či koordinované úsilie spoločnosti s cieľom sociálnej integrácie človeka. Tento systém sa uplatňuje na úrovni zdravotníckej, sociálnej, kultúrnej, pedagogickej, pracovnej, technickej, legislatívnej, ekonomickej, organizačnej či politickej. Komplexnosť procesu, z úzkeho zdravotníckeho pohľadu,je daná tým, že chápe človeka ako celok, ktorý má ťažkosti telesné, i duševné, tie najmä v závažnejších prípadoch s poškodením pracovného potenciálu a handicapom(postihom), majú pracovno-sociálne dopady a navyše ich treba niekedy riešiť i výchovnými postupmi (holistický prístup).
Ak chceme, aby medicínska rehabilitácia fungovala a splnila svoj cieľ, musíme v praxi vytvoriť multidisciplinárny tím odborníkov, ktorý nie je zložený ibaz medicínskych odborov. Tento tím by mal byť zložený z neurológa, rehabilitačného lekára, fyzioterapeuta, ergoterapeuta, urológa, sexuológa, psychiatra a psychológa, logopéda, protetika, zdravotných sestier a pomocného zdravotníckeho personálu, sociálneho pracovníka a v určitých prípadoch i právnika. V nie poslednom rade je potrebné získať pre rehabilitáciu pacienta i jeho rodinu a to s jeho celým zázemím, ktoré vytvorí pacientovi ideálne podmienky pre jeho sebarealizáciu. Pacient je totižkľúčovou postavou a cieľom našej pozornosti.
SM je veľmi špecifické ochorenie. I keď sprevádza človeka od diagnostikovania po celý život, ochorenie vykazuje dynamiku, mení sa v priestore a čase. Preto ani rehabilitácia, v tom najširšom slova zmysle, nemôže byť nemenná, musí sa prispôsobovať potrebám pacienta a jeho aktuálnemu Oklieštená zdravotná starostlivosť len na neurológa, rehabilitačného lekára a prípadne rehabilitačných pracovníkov je nedostatočná a jednoducho nemôže zabezpečiť maximálne možné zlepšenie zdravotného stavu pacienta (vo všeobecnosti to platí pre všetkých neurologických pacientov). Čitateľ si hneď uvedomí, čo je fikcia, zbožné prianie a čo je tvrdá realita dnešných dní.
Stredobodom starostlivosti, rsp. záujmovou osobou všetkých zúčastnených na rehabilitácii pacienta, je samotný pacient. Pacient s SM má akýsi osobitný štatútmedzi pacientmi, v našom zdravotníckom systéme má teda určité výsostné postavenie. Môže navštevovať centrá pre liečbu svojho ochorenia, súčasne i svojho územného neurológa, má každoročne poskytovanú kúpeľnú liečbu na účet zdravotnej poisťovne. Samozrejmosťou je ponuka liečby v oddeleniach rehabilitácie našich polikliník.
Avšak veľkým problémom sa javí malá aktivita samotných pacientov. Sú ochotní prijímať z rehabilitácie najmä pasívne prvky a až temer na poslednom mieste súliečebný telocvik, fyzioterapia, autorehabilitačné zostavy s cvičením v domácom prostredí. Tiež aktívny prístup rodinných príslušníkov pri pohybovej rehabilitácii je malý, čo môže vyplývať najmä z ich nedostatočnej edukácie. Úlohou odborníkov je teda motivovať chorého k samostatnosti a aktivite. Bez toho komplexná liečba nie je úspešná. Mala by tu byť snaha pacienta a jeho rodiny o aktívny prístup k liečbe, nielen ho deklarovať. Obrazne povedané, keď postavíme národný futbalový štadión, neznamená to automaticky, že všetci budú hrať futbal a budú svetové hviezdy a to bez ich aktívneho prístupu k tréningom a k samotnej hre.
Kovit kríza priniesla do nášho každodenného života množstvo zákazov, príkazov, nariadení, obmedzení. A tie sa neustále menia, dá sa povedať denne. Oddelenia rehabilitácie pracujú v obmedzenom režime, nie zriedka sa starajú len o úrazové stavy. Zdravotnícky pracovníci sú v prvej línii, nielen v ambulantnej rehabilitácii, ale aj na kovidových oddeleniach či oddeleniach intenzívnej starostlivosti. Tiež často ochoreli na infekciu, boli v karanténe, lebo chýbali z iných dôvodov. Aj preto ostávajú pacienti s SM bez rehabilitačnej starostlivosti.
Iným problémom je tiež zvažovanie rizikovosti pacientov s SM. SM je autoimunitné ochorenie. Často sú pacienti na imunosupresívnej či inej liečbe znižujúcej obranyschopnosť organizmu, kedy je možnosť ochorenia na infekčné choroby väčšia. Tiež je zvýšená mobilita zdravých a chorých, prípadne bezpríznakových nosičov vírusu, ktorí sa navzájom miesia. Môžu sa stretávať v obchodoch, v mestskej doprave, v radoch na testovanie a pod., tiež u lekára v malých čakárňach, na rehabilitačnom pracovisku. A aj keď sú všetky protiepidemické opatrenia dodržané, vždy je tu možné určité percento nákazy.
Autorehabilitačné zostavy cvičené doma vedia pacientovi navodiť pohyb a obratnosť, avšak na celkovú kondíciu majú menší vplyv. Tu je na mieste vychádzka do prírody, nie do nákupných stredísk! Tam, kde je otvorený priestor a minimálny kontakt s ľuďmi, o ktorých nič nevieme. Ideálne je rehabilitovať v "bubline". Tú vytvoríme z 5 - 6 známych, o ktorých vieme, že sú zdraví ( pravidelné testovanie na korona infekciu) a nie sú ani v karanténe. Môžeme robiť vychádzky do prírody a spolu tam cvičiť. Cviky, ktoré vyžadujú polohu na zemi budeme samozrejme robiť doma v byte. Ideálna by bola telocvičňa alebo priestory klubu, ak takéto sú. Tí, ktorí absolvovali zväzové rekondičné stretnutia a vzdelávacie akcie, vedia o dôležitosti pohybovej aktivity. Sú "naočkovaní" na pohyb, avšak chýba nám určitá kreativita ako dostať rehabilitačné prvky do zložitosti tejto doby. Možno by pomohlo, keby sme sa spojili cestou "video konferencie" nielen medzi členmi klubu, ale aj medzi klubmi. Niečo také, ako sme pozorovali pri MARS-e, kedy sme boli spojení i s priateľmi v ČR.
Kedysi, ešte ako deti sme súťažili v rámci pionierskej organizácie o odznak "Sto jarných kilometrov". Boli do neho započítané ako kilometre absolvované pešou chôdzou, tak aj na bicykloch. Tiež sa bodovali návštevy hradov, zoologických záhrad, vlastne všetko, čo bolo spojené s pohybom. Na dlhšie trasy a na výlety sme išli s celou rodinou. A keď sme "vysúťažili" tento odznak, boli sme na to hrdí. Nebolo by pekné, keby sme sa v kluboch venovali aj takémuto pohybu? Vyjsť si spoločne na prechádzky? A keby v cieli nás čakal guláš v ešuse či slivovička v čutore?
Myslím, že by bolo dobré, keby sme sa i na stránkach nášho časopisu podelili so skúsenosťami ako to robíme my v kluboch. Na stránkach časopisu je dosť miesta na to, aby sme sa navzájom o svojej činnosti informovali. Nehanbime sa, napíšme o tom zvesť.
Mám však nádej, že očkovanie vnesie určitú voľnosť pre naše aktivity. O dôležitosti a odporúčaniach ohľadne očkovania som písal na inom mieste.
MUDr. Branislav Brežný